Celkovo v táboroch zomrelo až okolo 70 000 slovenských Židov.
Každý štát má niekoľko momentov, ktoré by najradšej vymazal zo svojej histórie. Medzi ne môžeme s kľudným svedomím zaradiť aj mnohé aspekty prvej Slovenskej republiky (do prijatia ústavy známa ako Slovenský štát). Vznikla 14. marca 1939 a zanikla 8. mája 1945, kedy kapitulovala vláda.
Slovenská republika sa považovala za satelit nacistického Nemecka, keďže jej vznik je spojený práve s vyčíňaním tohto štátu. Jeho existenciu totiž podmienila snaha Adolfa Hitlera o rozdrobenie Československej republiky.
Nebolo to tak dávno, čo sme tu mali deň 14. marec, kedy sme si pripomínali vznik nášho prvého samostatného štátu, no a teraz tu máme 25. marec, ktorý je taktiež čiernou škvrnou našej histórie, keďže týmto dňom začína vyvrcholenie nenávisti proti židovskej menšine.
9. septembra 1941 bol prijatý neslávny Židovský kódex a človek by si bol pomyslel, že slovenských Židov už nič horšie nestretne. Slovenské protižidovské zákony boli totiž ešte krutejšie ako tie nemecké, no a vychádzali z mnohých antisemitských noriem, ktoré na našom území postupne vstupovali do platnosti od roku 1940 a tie boli inšpirované a prevzaté z Norimberských zákonov.
Proti nášmu kódexu sa postavil aj Vatikán, ktorý Židovský kódex ohodnotil ako "rasové zákony, ktoré obsahujú nariadenia priamo proti základným princípom katolicizmu". Protesty však boli ignorované.
Hoci tieto zákony jasne porušovali základné ľudské práva a so Židmi sa zaobchádzalo ako s podrasou, skutočné peklo ešte stále čakalo za dverami. Od vydania kódexu prešlo len polroka, nastal 25. marec 1942 a riešenie židovskej otázky dosiahlo svoj vrchol.
Práve tento deň sa totiž začína prvý transport slovenských Židov, ktorí smerovali do vyhladzovacieho tábora. Vlak bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade 20 minút po ôsmej hodine večer a dnes by sme na tomto mieste našli pamätnú tabuľu. Tá bola odhalená v roku 2002, kedy sme si pripomínali 60. výročie prvého transportu slovenských Židov.
Pamätnú tabuľu navrhol Ing. arch. Michal Veselý a nesie nápis: "Na tomto mieste stála železničná stanica, z ktorej odišiel 25. marca 1942 do koncentračného tábora v Osvienčime prvý transport smrti s tisíckou slovenských židovských dievčat. Na pamiatku minulým a pripomienkam budúcim generáciam odhalené v roku 2002."
Vagóny, v ktorých odviezli našich spoluobčanov na takmer istú smrť, boli pôvodne určené pre dobytok. Miesto si v nich našlo, žiaľ, 1000 mladých žien a dievčat zo Šarišsko-zemplínskej župy. Na druhý deň opustil vlak územie Slovenskej republiky, dostal sa do Poľska a následne boli slovenské ženy podrobené selekcii v koncentračnom tábore Osvienčim. Svedectvá pamätníkov vravia, že prvý transport prežilo len 20 žien.
Pri tisícke odvezených občanov sa to však neskončilo, prvá vlna transportov bola len na svojom začiatku a skončila sa až v októbri rovnakého roku. Na cestu smrti sa v tomto období poslalo až 57 628 slovenských Židov. A tu už žiadne ospravedlnenie neexistuje, prvý Slovenský štát bol fašistický, mal tvrdšie protižidovské zákony ako v Nemecku a za každého odvezeného Žida sme navyše platili Nemcom 500 ríšskych mariek.
Druhá vlna transportov začala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami, do konca vojny sme poslali na smrť ďalších asi 13 500 Židov a celkovo zomrelo vo vyhladzovacích táborov viac ako 70 000 Židov poslaných z nášho územia.
