Fotografka, koncepčná umelkyňa, sochárka, feministka a maliarka v jednom.
Yayoi Kusama sa narodila v roku 1929 v japonskom meste Matsumoto. Vyrastala v bohatej rodine a zároveň bola najmladším dieťaťom spomedzi štyroch súrodencov. Jej detstvo však nebolo tak idylické. Aby zostalo bohatstvo v rodine, otec Yayoi musel prijať priezvisko jeho ženy. Počas manželstva netrávil čas s rodinou, ale v spoločnosti iných mileniek, a tak svoju ženu nechal emočne a fyzicky zneužívať ich najmladšie dieťa. Tá často posielala svoju dcéru, aby sledovala svojho otca pri sexuálnych praktikách. Táto skutočnosť spôsobila mladému dievčaťu duševnú traumu, z ktorej vyrástla žena s averziou voči mužskému pohlaviu a telu ako takému.
V čase, kedy mala Kusama desať rokov sa začali prejavovať živé halucinácie, v ktorých sa objavovali kvety, bodky a vzory požierajúce jej telo. Postupne začala svoje vízie kresliť a boli pre ňu terapiou. Kreslenie jej poskytlo útechu a kontrolu nad svojimi úzkosťami. V trinástich rokoch bola Yayoi vyslaná do továrne na šitie padákov. Dospievanie teda strávila v tmavej továrni, nad ktorou sa ozývali vojenské lietadlá a sirény. Hrôza z vojny ju viedla k vytvoreniu ďalších diel, tentokrát diel protivojnovým. Skúsenosť v továrni jej poskytla schopnosť šitia, ktorú neskôr využila pri vytváraní mäkkých, látkových sôch v šesťdesiatych rokoch.
Yayoi študovala umenie v Matsumoto a Kjóte. Počas tohto obdobia došlo v Japonsku k odmietnutiu západnej kultúry a preto bola Kusama nútená študovať Nihongu, ktorá pozostávala z tvorby obrazov, pri ktorých sa využívali tradičné tisícročné techniky a materiály.
Tvorba pozostávajúca z japonskej konzervatívnej kultúry spolu so zneužívajúcou matkou ju prinútila zmeniť bydlisko, a tak sa v roku 1958 presťahovala do New Yorku. Pred odchodom z domu jej matka podala peniaze so slovami, že ju už nikdy viac nechce vidieť. Toto Yayoi nahnevalo a zo zúrivosti zničila stovky svojich diel.
V Spojených štátoch mala možnosť slobodne prejavovať umelecký výraz, ktorý bol v Japonsku absolútnym tabu. Japonsko bolo príliš feudálne, pričom pohŕdalo ženami. Jej umenie potrebovalo slobodu a širší svet. S pomocou Georgii O´Keeffe, s ktorou sa začala Kusama priateliť, začala vystavovať a predávať svoje práce, o ktoré bol čím ďalej, tým väčší záujem. Záujem nie len o jej práce, ale i o ňu prejavil jej kolega a umelec Donald Judd, ktorý kúpil jednu z jej Infinity Nets malieb. Platonickú lásku zažívala i s Joseph Cornellom, ktorý jej posielal milostné dopisy, či kreslil ju nahú. Cornell vraj nenávidel sex, a tak si spolu so sexuálnou averziou, ktorou trpela Yayoi náramne rozumeli. Keď Cornell zomrel, začala vytvárať koláže, aby ľudia ctili jeho práce. Tak sa vyrovnala so stratou.
Kusama vo svojich dielach presadzovala aj hedonistické, voľne sa rozvíjajúce sa prvky hippie kultúry, ktoré zahŕňali aj protest proti vojne, patriarchátu a kapitalistickej spoločnosti. Kombináciou týchto prvkov spolu s jej úzkosťami vytvorila umenie, ktoré bolo veľmi osobné a hovorilo o nespravodlivosti vtedajších čias. Počas jej slávy súperila s niekoľkými popovými umelcami a ona sa tešila nie len zo slávy, ale i zo samotnej konkurencie, ktorej čelila. Nesnažila sa však zaujať iba verejne, ale aj v kruhu priateľov. Judd spomenul, ako zobrala tehotnú mačku a prisala sa k jednej z jej bradaviek len preto, aby na seba upriamila pozornosť.
Umelecká tvorba Yayoi bola rozmanitá a plodná. Experimentovala s rôznymi metódami ako s látkou, módou, sochou a maľbou. Zvykla pracovať 50 hodín bez prestávky. Pracovná záťaž spojená s nedostatkom financií a Cornellovou smrťou mala svoju daň. V roku 1973 sa vrátila do Japonska, aby vyhľadala odbornú pomoc. Začala sa čoraz viac zaujímať o svoj surrealistický a avantgardný podpis v podobe oblečenia. Po tom, ako jej bola diagnostikovaná obsedantno – kompulzívna porucha sa dobrovoľne prihlásila do psychiatrickej liečebne Seiwa Mental Hospital v Shinjuku, ktorú považuje za domov a ateliér v jednom.
Svojim umením inšpirovala Andy Warhola, Carolee Schneemann a Yoko Ono. V súčasnosti sa ňou najviac inšpiruje Damien Hirst a v kolaborácii so spoločnosťou Louis Vuitton vytvorila vlastnú, bodkovanú kolekciu (2012).
