Grécky Žid otročil v Osvienčime a všetko podrobne zapisoval.
Už niekoľko desaťročí miatli historikov a archivárov zvláštne poznámky zanechané záhadným väzňom v tábore Osvienčim. Zdevastované a zničené papiere mohli skrývať dôležité historické svedectvo, no rozlúštiť ich vôbec nebolo jednoduché. Z úplne zničeného a rozmočeného zvitku sa totiž najprv museli odlíšiť takmer úplne nečitateľné znaky a ani to nebol koniec. Niektoré znaky či dokonca celé slová skrátka chýbali, často išlo o poriadne veľké úseky a historici tak museli použiť nielen svoje zručnosti, no i bystrý dôvtip.
Originál je to vpravo. V strede a naľavo sú pokusy o dešifrovanie.
Teraz však už vieme, aké posolstvo nám na papieroch zanecháva grécky Žid menom Marcel Nadjari, ktorého doviezli do Osvienčimu na istú smrť, aj keď mu predchádzala netradičná práca. Jeho príbeh nie je opísaný podrobne, no zato srdcervúco. Všetko začalo v roku 1944, kedy sa stal 26-ročný Žid členom skupiny Sonderkommando. Išlo o židovských otrokov a sluhov SS, ktorí nacistom v podstate šetrili prácu a námahu. Pod nátlakom sa starali o to, aby ostatní židia z ich rajónov skončili natlačení vo vagónoch. Podľa Marcela boli vo vlakoch ako sardinky a podobným osudom skončila aj jeho rodina, aj keď za ich odvoz nezodpovedal práve on.
"Keď som zistil, ako dopadla moja rodina, chcel som ich pomstiť. Často som uvažoval, že pôjdem do tábora za nimi, no túžba po pomste ma donútila ostať. Vždy som chcel žiť a pomstiť smrť matky, otca a mojej malej sestry." Sonderkommando neprispôsobivých Židov upaľovalo a ich úlohou bolo okrem iného i hádzať telá či popol do mora alebo zbierať peniaze, zlato či zdravé ženské vlasy. Sledujúc však, ako bezcitne dokáže SS zabíjať, mu bolo jasné, že podobný osud čoskoro postihne aj jeho.
Marcel v gréckej vojenskej uniforme.
V rámci služby bol nútený presunúť sa do Osvienčimu a odvtedy svoje poznámky skrýval v termoske. Zakopal ich pri budove jedného z krematórií a pravidelne ich chodil vyhrabávať a dopĺňať. "Krematórium je veľká budova so širokým komínom a s pätnástimi komorami. Pod zemou sú navyše dve obrovské pivnice. V jednej sa ľudia vyzliekajú, v druhej zomierajú. Do nej ľudia vchádzajú nahí a keď ich je vnútri asi tritisíc, zamkne sa a vypustený je jedovatý plyn. Po šiestich alebo siedmich minútach zomrú." Jedna z posledných Marcelových poznámok hovorí o tom, ako sa plyn do Osvienčimu dovážal: "Nádrže nosili autá s nemeckým krížom. Vždy dopĺňali krematórium, práca trvala asi hodinu a pol. My sme zatiaľ často vynášali popol. Z jedného človeka ho bolo približne 640 gramov."
