Čo je to vlastne filmová cenzúra, kto za ňu zodpovedá a ako sa menila počas 20. storočia?
Na prelome 19. a 20. storočia vznikali prvé nefarebné i hluché sekvencie a ľudia po celom svete sa začali zaujímať, čo to vlastne film je a na akej báze funguje. Princíp skladania viacerých snímkov v sekundových intervaloch dokázal zobraziť danú scénu v reálnom čase a následne ju pred očami divákov prehrať znova a znova. Niektorí boli zdesení, iní nemali slov. Postupom času sa technológia vylepšovala, avšak našlo sa veľa projektov, ktoré neboli určené pre širšiu verejnosť, a tak vznikla cenzúra. Jednotlivé režimy v štátoch určité scény nedovoľovali a neskôr boli na premietaniach vytvorené vekové limity, aby sa brutalita, sex a iné scény neukazovali mladým divákom. Ale to sa zaviedlo až veľmi neskoro.
Na to, aby sme si cenzúru plne predstavili a ukázali jedny z najznámejších prípadov jej použitia, sa vrátime sa začiatok filmovej histórie, ako sme si už načrtli v úvode. V roku 1895 vznikol jeden z vôbec prvých filmov. Jeho názov znie L'Arrivée d'un Train à la Ciotat (Príchod vlaku do stanice La Ciotat) a natočili ho bratia Lumièrovci. Pri premietaní diváci nevedeli pochopiť, prečo sa vlak prichádzajúci z pozadia nevykoľají na nevyjde spoza plátna. Teda, nepredstavte si to ako davové šialenstvo, ale ľudia boli náramne prekvapení, ako niečo také môže fungovať.
Ich emócie by sa dali opísať ako strach, stiesnenosť či jednoducho len nepríjemný pocit z niečoho nového. Postupom času sa v jednotlivých snímkach objavovali ďalšie elementy, ktoré diváci veľmi nemuseli. V roku 1907 vzniklo prvé nariadenie na cenzúru, a to v americkom meste Chicago. Filmy sa začali triediť podľa toho, či sa môžu premietať alebo nie, no a krátko po tom nasledovali aj ďalšie mestá, napríklad taký Detroit. Ak daný film neprešiel požiadavkami, musel sa upraviť. Prvým štátom riadiacim sa filmovou cenzúrou bola Pennsylvania v roku 1911. Postupne sa tieto nariadenia dostávali ďalej do sveta.
Keď už sme pri tom Chicagu, v tomto období filmový priemysel skutočne prekvital a polícia nestíhala kontrolovať všetky počiny, ktoré sa mali dostať do obehu. Nedovolené boli tie zobrazujúce predovšetkým kriminalitu a krv. Nuž, cenzúra biznisu veľmi neprospievala a Chicago zaviedlo zákon, ktorý dovoľoval premietanie nedostupných filmov, avšak len pre dospelých. Jednotlivé kúsky boli filtrom zafarbené do ružova a cieľom mesta bolo rozdeliť mestské kiná do dvoch kategórií - tie pre dospelých a tie pre všetkých občanov. Bolo celkom neprekvapivé, že zavedenie ružových filmov bolo práve najväčším lákadlom, a tak tento fenomén vydržal len veľmi krátko.
V roku 1922 sa po viacerých riskantných projektoch a sériach škandálov mimo plátna začali určité skupiny ľudí búriť - náboženské komunity videli Hollywood ako extrémne skorumpovaný a štúdiá sa pokúšali nájsť riešenie, ktoré by zabránilo vonkajším konfliktom. Zaviedla sa organizácia Motion Picture Producers and Distributors of America (MPPDA) a vytvorila takzvaný Production Code. Aby sme si ho zjednodušili, pozostával z pravidiel, ktoré hovorili, čo je vo filmoch pre verejnosť povolené a čo sa zakazuje. Kódex sa začal striktne dodržiavať v roku 1934.
V skratke pozostával z predpisov rozdelených do dvoch kategórií. Zakázané elementy nehľadiace ani na fakt, ako sú v danom počine znázornené, napríklad slabé nadávky, nahota, týranie ľudí bielej pleti či útok na národ alebo rasu.
...a veci, s ktorými treba byť opatrný a záleží na tom, ako sú prevedené. Ako príklad uvedieme použitie vlajky, muža so ženou v posteli, operácie či kriminálne činy.
Avšak ani tento kódex sa nedodržiaval tak, ako by mal. Poďme sa však pozrieť na pár príkladov, kedy sa cenzúra využila. Postavičku Betty Boop zrejme nikto z vás nepozná. Animovaná ikona sa stala populárnou na začiatku tridsiatych rokov a svojou nevinnou sexualitou alebo správaním bola mierená hlavne na dospelých divákov. Avšak s nástupom kódexu sa musela zmeniť. Betty sa stala žienkou domácou či ženou nasledujúcu svoju kariéru a sny. Oblečenie zahaľovalo menšiu časť tela a postupom času sa zmenil aj jej účes. Stávala sa múdrejšou a dospelejšiou, no a spolu s premenou prišiel aj úpadok diváckej sledovanosti.
Našim ďalším príkladom je snímka Freaks z roku 1932, natočená pod vedením Toda Browninga majúcem na svedomí aj adaptáciu románu Dracula (1931). Freaks bolo pre Browninga zlomom v kariére. Žiaľ, v tom negatívnom slova zmysle. Film rozpráva príbeh o ľudských obludách hraných reálnymi hercami s postihnutiami tela - siamských dvojčiat, ľudkého torza či iných. A hoci boli postavy znázornené v dobrom, cenzori boli zdesení a štúdio MGM z pôvodnej stopáže ukrojilo až tretinu, pričom ponechalo snímke len šesťdesiatštyri minút. Po čase sa film stal klasikou, avšak Todd sa už na nohy nedokázal postaviť. V Británií bolo Freaks zakázané vyše tridsať rokov a premietalo sa až v 70. a 80. rokoch, a to len na rozličných festivaloch.
Zobrazovalo scény, v ktorých si človek bez končatín ľahko zapáli cigaretu...
...či veľkolepé finále, v ktorom sa hlavná postava nachádza v obkľúčení ľudských oblúd. Toto bola pre cenzorov hotová katastrofa.
Keď už sme v období tridsiatych rokov pred zavedením predpisov, nedá mi nespomenúť aj Frankensteina (1931). Ten v istej sekvencií hodí do vody malé dievčatko neschopné plávať, kvôli čomu sa utopí. Monštrum sa s ním v skutočnosti chcelo len hrať. Scéna zapadala do kategórie kontroverzných ešte veľmi dlho a incident bol z filmu vystrihnutý. Rovnako sa musela vymazať aj veta pri oživení kultovej postavy: „It's alive! It's alive! In the name of God! Now I know what it feels like to be God!“ No a vy zrejme pochopíte, prečo tomu tak bolo. Štát Kansas chcel dokonca vystrihnúť až 32 scén, pričom by dĺžku filmu skrátil na polovicu. Vystrihnuté scény sa mimochodom našli v britskom filmovom archíve počas osemdesiatych rokov.
Scéna s dievčatkom je obzvlášť brutálna a nie je vhodná pre slabšie povahy. Myslené ironicky.
Hitchcock bol majster, o tom žiadna. V jeho filme Notorious (1946) totiž existuje scéna, v ktorej sa ústredný pár dve a pol minúty bozkáva a niektorí filmoví fanatici ju berú ako najerotickejší a najintímnejší bozk. Režisér šikovne obišiel nariadenie hovoriace o tom, že si herci nemôžu prejavovať náklonnosť dlhšie ako tri sekundy. Áno, čítate správne. Vyriešil to jednoducho tak, že sa postavy vždy od seba odtrhnú, čosi si zašepkajú do ucha alebo pomaznajú, no a následne pokračujú.
A keď už sme pri tých bozkoch, je hriechom nespomenúť kraťas ešte z roku 1896 s názvom The Kiss. Ide o vôbec prvý božtek na plátne a či súhlasíte alebo nie, zaradil by som ho v pomyselnom rebríčku bozkov na samotný vrchol.
Posuňme sa trochu ďalej. S nástupom televízie v päťdesiatych rokoch mali filmové štúdiá obrovský problém. Potrebovali niečo, čo by bežný človek v pohodlí domova nevidel a konkurenciu im robila aj zahraničná kinematografia. Problém bol jednoduchý. Domáca (americká) produkcia upadala, pretože spis pravidiel cenzúry neplatil pre zahraničné snímky a tie sa zakazovať proste nemohli. Kódex postupne upadal, začali sa robiť výnimky a do kín sa postupne, ale isto dostávali aj projekty, ktoré by boli v minulosti zakázané. Všetko to ale išlo veľmi pomaly.
V kinách sa objavilo Anatomy of a Murder (1959), Suddenly Last Summer (1959) či dokonca Hitchcockove Psycho (1960). A hoci jednotlivé počiny obsahujú pár neprístupných elementov, ich cesta na strieborné plátna bola o čosi jednoduchšia. Cenzori by však ich premietanie nepovolili nebyť drobných úprav. Postupne sa ohrozoval spomenutý Production Code a vy sami už čítajúc tieto vety viete, kam to všetko bude smerovať.
Písal sa rok 1964 a Morgan Freeman si prvýkrát zahral v celovečernom filme s názvom The Pawnbroker, aj keď bez akejsi významnejšej roly. Pawnbroker s tématikou holokaustu bol spočiatku zavrhnutý kvôli sexuálnej scéne a dvom herečkám odhaleným od pása hore. Producenti napokon spor vyhrali len s podmienkou, že sa dané scény o čosi skrátia, ale nevystrihnú úplne. A hoci sa nahota nachádza vo filme len málo, pre tvorcov to bolo víťazstvo. Film je v histórií zapísaný ako prvý, v ktorom sa objavili ženské prsia a zároveň nosil nálepku kódexu.
Pád predpisov prišiel v šesťdesiatych rokoch, kedy organizácia (teraz už s názvom MPAA - Motion Picture Association of America) prešla na systém filmových ratingov. V novembri 1968 sa zaviedli štyri typy prístupnosti. G pre všetky vekové kategórie, M pre dospievajúcich, R pre dospievajúcich s prítomnosťou rodiča a X čisto len pre osoby nad 17 rokov kvôli sexuálnemu obsahu. Dnes sa rating o čosi zmenil:
Organizácia v dnešnej dobe hodnotí aj trailery. Keď si pri pozeraní ukážky na jej začiatku všimnete zelené alebo červené pozadie s názvom tejto organizácie, budete vedieť, odkiaľ pochádza. Mimochodom, tejto téme sme sa venovali v samostatnom článku tu. Celú históriu tvorby trailerov zas nájdete tu.
A ako to funguje dnes? Brutalita či sex nie sú výnimkou ani v televízii a do kín sa často dostávajú kúsky, ktoré sú pre skupinu divákov už za hranicou znesiteľnosti. Ak sa rozhodnete vnoriť do vôd festivalových projektov, nájdete počiny plné gore, krvi a nechutností. Ba čo viac, v dnešnej dobe je všetko prístupné a o cenzúru sa nemusíme obávať. Teda, aspoň nie my na Slovensku a Česku. V ďalšom článku si predstavíme krajiny modernej doby, v ktorých stále úraduje cenzúra a povieme si o bizarnostiach radiacich ich do kategórie neprístupných a zakázaných. A čo vy? Ste spokojní s tým, v akej dobe žijete? Vedeli by ste si predstaviť cenzurované filmy v kinách?
Ako bonus pridávame zostrih pár podarených scén plných upravených monológov a vystrihnutých vulgarizmov. Alebo kedy cenzúra nedopadne práve najlepšie.
