Najdôležitejšia bitka druhej svetovej vojny, v ktorej si Hitler a Stalin mienili zmerať svoje ego
Stalingrad je symbolom absolútnej porážky a zároveň symbolom totálneho zlyhania vojenského velenia. Chyba, ktorú Nemecko nedokázalo viac napraviť, sa právom pripisuje najvyššiemu veliteľovi Wehrmachtu - Adolfovi Hitlerovi. Stalingrad sa považuje za najdôležitejšiu bitku druhej svetovej vojny, ktorá znamenala obrat v najväčšom konflikte dejín. Od tejto porážky sa nacistické Nemecko už iba bránilo a stratu 6. armády pocítilo aj v ďalších fázach vojny. Pre Stalina to bolo, naopak, veľkolepé víťazstvo, ktoré nakoniec viedlo k ovládnutiu obrovského územia a vytvoreniu superveľmoci.
Po začatí druhej svetovej vojny sa nacistické plány obrátili najprv smerom na západ. Plány invázie boli predostreté Hitlerovi, ktorý ich s okamžitou platnosťou schválil. Tak sa do dejín dostal nový spôsob vedenia vojny, ktorý poznáme pod názvom Blitzkrieg, teda blesková vojna. Ťaženie na Francúzsko navrhol generál Erich von Manstein a týmto útokom boli spojenecké jednotky zatlačené až k francúzskemu prístavu Dunkerque, kde sa hneď po páde mesta Calais rozbehla operácia s názvom Dynamo. Po evakuovaní spojeneckých vojsk sa Nemecko stalo pánom západnej Európy. Jediné, čo mu stálo v ceste pred totálnym víťazstvom, bola Veľká Británia. No Hitler v tom čase osnoval už iné plány, omnoho väčšie, ktoré by mu priniesli slávu, akú nemal ešte nikto pred ním.
Nemecké jednotky v Sovietskom zväze
Adolf Hitler, zvrchovaný vládca strednej a západnej Európy, sa chystá urobiť najväčšiu chybu svojho života. Otvoriť druhý front a začať vojnu proti ďalšiemu nepriateľovi - Sovietskemu zväzu. 22. júna 1941 bolo prečítané hlásenie vodcu všetkým jednotkám na východných hraniciach ríše a na to 3:15 ráno prekročilo ruské hranice sedem armádnych skupín, štyri tankové skupiny a tri letecké skupiny a na južných pozíciách stáli 3. a 4. rumunská armáda.Tieto armády prekročili sovietske hranice na línii dlhej zhruba 1600 kilometrov. Na sovietskej strane stálo v pohraničí desať armádnych skupín, ktoré boli pripravené brániť vlasť.
Nemecká armáda postupovala v troch hlavných vojenských formáciách, ktoré mali eliminovať najväčšie mestá v Sovietskom zväze. Skupina armád Sever pod velením Wilhelma von Leeba mala postupovať smerom na Leningrad cez pobaltské štáty. Skupina armád Stred, ktorú viedol Fedor von Bock, mala tiahnuť cez Bielorusko a postupne obsadiť mestá Minsk, Smolensk a nakoniec samotnú Moskvu. Časť jeho armády bola odklonená neskôr smerom na Leningrad. Mala za úlohu pomôcť Leebovej armáde pri obliehaní Leningradu a potom zaútočiť plnou silou na Moskvu zo severu. Spolu s južnou skupinou armád sa potom táto armáda mala spojiť pred Moskvou a podľa Hitlerových slov "vymačkať z toho sibírskeho medveďa črevá". Takto heroicky si Vodca predstavoval konečné víťazstvo nad Stalinom a jeho ríšou. Poslednou armádou bola Skupina armád Juh, ktorej velil poľný maršal Gerd von Rundstedt. Jej úlohou bolo postupovať cez Ukrajinu a dobyť jej najväčšie mesto Kyjev. Tu sa armádna skupina Juh rozdelila. Po dobytí Kyjeva postupovala Rundstedtova armáda smerom na Charkov. Ludwig von Kleist sa zameral na dobytie Rostova. A Manstein so svojou 11. armádou dostal úlohu vyčistiť Krym a dobyť jeho najväčšie mesto Sevastopoľ. Úlohou armádnej skupiny Juh bolo postupovať smerom k Stalingradu a Kaukazským ropným poliam. Po ich dobytí sa stočiť na sever a zasadiť zdrvujúci úder Moskve z juhu.
Stalingrad pred vojnou
Mesto, ktoré leží na juhu rieky Volgy, patrilo medzi najväčšie mestá v Sovietskom zväze vôbec. Tu nešlo len o mesto. Ale aj o prestíž. Veď Hitlerove a Stalinove rozkazy hovoria jasne. Hitler prikazoval: Vpred moji vojaci! Dobyte to mesto pre svojich najbližších! Dobyte ho pre Nemecko! Aj Stalinove rozkazy svojim najbližším veliteľom boli úplne jasné: Udržte to mesto za každú cenu! Teraz je to len mesto, ale my z neho urobíme vzor odporu pre celý národ. Až zarážajúco pôsobí fakt, že Stalingrad sa síce stal bojiskom niekoľko tisíc vojakov, ale títo vojaci bojovali osobný boj medzi dvoma diktátormi. Milióny vojakov boli iba šachové figúrky, ktorými pohybujú Hitler a Stalin. Mesto nebolo žiadnym dôležitým cieľom ani v plánoch letnej ofenzívy. V pláne ,,Blau“ sa o Stalingrade hovorilo len okrajovo (Blau bol krycí názov pre smernicu č. 41, ktorá obsahovala rozkazy pre Skupinu armád Juh na boje v roku 1942. Pôvodne mal tento plán niesť názov ,,Siegfried“, ale Hitler už nechcel preberať pre svoje operácie mená z legendárnych mýtov, a to od tej doby, čo sa plán ,,Barbarossa“ neukázal byť príliš šťastný.). Mesto sa podľa plánu malo ,,dostať pod kontrolu zbraní“, to znamená, že malo byť vyradené ako dôležité zbrojné centrum a prístav na Volge. Posledný dôvod, prečo sa mal Stalingrad podľa plánov obísť a ponechať len delostreleckým granátom, bol nedostatok ropy. Nemecké vojská potrebovali čo najskôr prejsť ku kaukazským ropným poliam. Už nešlo len o to, či tam dôjdu, ale aj ako rýchlo tam dôjdu. Sovieti boli totiž odhodlaní radšej všetky polia zapáliť, ako ich nechať Hitlerovi.
Plan Blau
Začiatkom augusta 1942 sa postupujúca 6. armáda zastavila pred Stalingradom. Ich rozkazy zneli jasne: držať mesto v šachu, aby ostatok armád mohol bez problémov postupovať ďalej ku Kaukazským ropným poliam. Neskôr sa k 6. armáde, ktorá pozostávala z elitných profesionálov, pridala aj 4. tanková armáda. Vtedy bolo jasné, že Hitler si nenechá ujsť príležitosť symbolicky pokoriť svojho súpera. Mesto, ktoré nieslo Stalinovo meno, muselo padnúť za každú cenu. A keď začiatkom septembra 1942 uviazla hlavná ofenzíva smerom na Kaukaz, Hitler neváhal. Vydal rozkazy k dobytiu mesta. Koniec augusta a prvá polovica septembra sa niesla v nepretržitom bombardovaní zo strany letectva a ťažkého delostrelectva. Všetko si to na vlastnej koži museli vytrpieť aj civilní obyvatelia mesta, pretože Stalin otáľal s evakuáciou (existujú výpovede, ktoré hovoria aj o prísnom zákaze evakuácie), takže väčšina civilného obyvateľstva žila a umierala spolu s vojakmi po celý čas bojov. Dokonca sa priamo zúčastňovali na obrane mesta. To však trochu predbiehame udalosti, peklo sa totiž iba začína.
Nemecké delostrelectvo bombarduje mesto
Už 13. – 14. septembra 1942 sa podarilo 71. pešej divízii preraziť opevnenia a zasadiť klin do obrany mesta. To bolo prvýkrát, čo nad mestom zaviala ríšska vojnová vlajka. Situácia sovietskych obrancov bola katastrofálna hneď od začiatku nemeckého útoku. Sovietske velenie a hlavne Stalin spočiatku nevenovali obrane mesta primeranú pozornosť. Význam tohto boja si uvedomil, až keď padlo opevnenie pred mestom. Okamžite poslal do Stalingradu jedného zo svojich najskúsenejších, najlepších a najzapálenejších boľševikov, ako člena vojenskej rady frontu, aby zmobilizoval vojsko a civilné obyvateľstvo k poslednému boju. Bol to Nikita Sergejevič Chruščov. To znamenalo, že 50 000 dobrovoľníkov z radov civilného obyvateľstva bojovalo v rámci ,,ľudovej obrany“; 75 000 obyvateľov bolo pridelených k 62. armáde brániacej mesto; 3000 dievčat bolo nasadených ako zdravotné sestry a spojárky; 7000 členov Komsomolu (obdoba Hitlerjugend v ZSSR) bolo zaradených do bojujúcich jednotiek.
Tanky to mali v ruinách mesta náročné
Bojujúce jednotky začal čoskoro zamestnávať aj efektívny spôsob boja, ktorý sa začal šíriť v uliciach. Bol to spôsob, ktorý prinášal istú smrť spoza každého rohu, z každej budovy. Ostreľovači rozsievali skazu, proti ktorej nebolo úniku. Stalingrad sa čoskoro premenil na rumovisko a pohyb väčších jednotiek či techniky bol náročný. Sniper sa však dokázal nepozorovane dostať k nepriateľským pozíciám a zasiahnuť, keď to nikto nečakal. V tejto fáze bojov sa mesto premenilo na bojisko ostreľovačov, ktorí striehli v každej pozícii. Akýkoľvek neuvážený krok, pohyb na otvorenom priestranstve, vyzretie z úkrytu či fajčenie mohlo byť smrteľné. To neuveriteľne podkopávalo morálku na oboch stranách.
Sovietska legenda - sniper Vasilij Zajcev (vľavo) - stal sa predlohou pre film Nepriateľ pred bránami (2000)
Nemci však naďalej postupovali a tlačili Sovietov do vôd Volgy. Sovieti zastavili Wermacht za cenu neskutočne vysokých strát pred priemyselnou časťou mesta. Bol to veľmi úzky pás územia pozdĺž brehov Volgy. Na ňom armáda maršala Vasilija Ivanoviča Čujkova držala Paulusa, a tak mu bránila v úplnom obsadení mesta. Jeden nemecký vojak si po rokoch spomínal, že: Vážili sme si nepriateľa, ktorý sa aj navzdory tomu, že bol v beznádejnej situácii, vzchopil a bránil sa 150 metrov pred Volgou. My sme sa ďalej nedostali. A to bol koniec. Prešlo sa na úplne iný spôsob boja, v ktorom boli aj tanky, delostrelectvo aj lietadlá takmer bezbranné.
Sovietska pechota na brehu Volgy
Nasledoval boj v tej najsurovejšej forme. Boj muža proti mužovi. Bojovalo sa o každú ulicu, o každý dom, o každý meter. Každý krok bol neuveriteľne nebezpečný a často znamenal smrť. Pozície nepriateľa sa dobýjali samopalmi a ručnými granátmi. Vojaci, ktorí ráno dobyli nejaký dom, večer oň prišli, aby ho na druhý deň opäť získali aspoň na krátky čas. To si vyžiadalo neskutočne vysoké straty na životoch. Generálplukovník Franz Halder, náčelník generálneho štábu pozemných vojsk, prezieravo varoval vodcu, že front je preťažený, straty príliš vysoké a situácia povedie k zimnej katastrofe. Napokon, keď sa stalo, čo predpovedal, Hitler si ho vybral ako obetného baránka a určil ho za zodpovedného za neúspech pri Stalingrade. Halder bol napokon z armády prepustený.
Útok sovietskej pechoty
Až do novembra 1942 to vyzeralo so Sovietmi veľmi zle. Konečné víťazstvo bolo očakávané každým dňom. Ale Hitlerove zámery poslať posily na východ zmarili správy z Afriky. Dňa 5. novembra 1942 utrpela Rommelova Afrikakorps porážku pri El Alameine a 8. novembra sa spojenci vylodili v Maroku a Alžírsku. To prišlo vhod maršalovi Žukovovi, ktorý bol prevelený, aby pripravil obranu mesta a vyhnal Nemcov zo Stalingradu. Tajne zhromaždil rezervy a čakal, kým príde tradičný ruský spojenec – zima. 19. novembra 1942 okolo pol šiestej ráno sa približne milión vojakov sovietskeho zväzu dalo do pohybu, aby zaútočilo na zle chránené krídla 6. armády. Tieto krídla chránili rumunské, talianske a maďarské vojská, ktoré boli slabo vyzbrojené a vycvičené. A tak sa začala skaza, ku ktorej určite pomohla aj nastupujúca zima. Sovietske vojská začali zatvárať kruh okolo mesta a vojská, ktoré bránili posledné metre Stalingradu, sa dočkali očakávaného vykúpenia.
Boje v uliciach
Hitler v tom čase už oslavoval víťazstvo a pripravoval sa na rozhodujúci úder v celej vojne - spojenie svojich vojsk pri Moskve. Prišlo však iné spojenie vojsk, ktoré Hitlera ani jeho štáb určite nepotešili. Sovietski velitelia sa chystali poraziť Wehrmacht pomocou stratégie, ktorá bola využívaná ako jeden z pilierov nemeckej vojnovej školy. Obkľučovacie operácie vedené tankovými jednotkami boli príznačné práve pre nemeckú taktiku bleskovej vojny. Obzvlášť priaznivé podmienky pre tento plán priniesli práve slabo chránené krídla 6. Paulusovej armády a 4. Hothovej tankovej armády. Sovietske tanky a pechota ich veľmi rýchlo a ľahko prerazili a kým uzatvárali mohutné kliešte okolo mesta, nemecké jednotky boli viazané nepriateľom vo vnútri. Keď sa uzavrelo obkľúčenie Stalingradu, zostalo vo vnútri mesta 250 000 nemeckých vojakov 6. armády a roztrúsené časti najmä rumunských vojsk približne v počte 50 000 mužov, ktoré prežili mohutný útok na krídelné pozície.
Bojovalo sa o každý dom
Hitler 22. novembra 1942, keď mu priniesli správy zo Stalingradu, odpočíval v Alpách vo svojej vile. V rovnakej dobe sa na východe rozhodovalo o jeho osude. Keď dostal zlé správy od Volgy, rozkázal svojmu veliteľovi 6. armády generálplukovníkovi Friedrichovi von Paulusovi držať Stalingrad za každú cenu. Žiadny ústup! Paulus poslúchol. Ani renomovaný poľný maršal Manstein, narýchlo prevelený na tento úsek frontu, spočiatku nerozpoznal vážnosť situácie. 27. novembra 1942, keď už bolo jasné, že 6. armáda je uzavretá v stalingradskom kotli, bola narýchlo sformovaná armádna skupina Don, ktorá dostala jasnú úlohu – vyslobodiť obkľúčených Nemcov! Na jej čelo sa postavil práve Erich von Manstein. Oslobodzovaciu akciu začal 12. decembra 1942. Mansteinovým najväčším úspechom bolo, že sa 21. decembra dostal na vzdialenosť 48 kilometrov od Stalingradu. Tam sa zastavil. Paulus sa však bez priameho Hitlerovho rozkazu odmietol prebojovať a spojiť s armádnou skupinou Don. Hitlerov rozkaz neprišiel a Manstein musel vyprázdniť prielom, inak by sa dostal do obkľúčenia aj on.
Najtvrdšie boje prebiehali v traktorových závodoch v priemyselnej časti mesta
Niektorí generáli rozpoznali nebezpečenstvo okamžite a takmer sa im podarilo presvedčiť Vodcu, aby vydal rozkaz obkľúčeným vojakom prebojovať sa von. Tu však zaúradoval veliteľ Luftwaffe Hermann Göring, ktorý prisľúbil, že jeho lietadlá dopravia do Stalingradu denne 500 ton vojenského materiálu, potravinových a medicínskych zásob. Po tomto prísľube vydal Hitler rozkaz zotrvať. Splniť takúto úlohu bolo nad ľudské sily. Počas prvých dvoch dní existencie leteckého mostu sa podarilo dopraviť do mesta len 75 ton zásob. Neskôr sa toto množstvo o čosi zvýšilo. Vrchol dosiahlo 30. novembra 1942, keď nemecké lietadlá zhodili na mesto 100 ton zásob. Ani toto množstvo zďaleka nestačilo pre 250 000 unavených nemeckých vojakov. Neskôr, keď nemecké poľné letiská obsadili sovietske jednotky, znemožnili pristávanie lietadiel Luftwaffe. Nemecké pozície sa tak stali absolútne odrezané od akejkoľvek pomoci.
Pavlovov dom - strategický bod sovietskej obrany, ktorý sa stal symbolom sovietskeho odporu (pomenovanie dostal podľa veliteľa jednotky - Jakova F. Pavlova)
Po tom, ako sa Manstein so svojimi jednotkami vzdialil a obkľúčeným vojakom nezostávala už takmer žiadna nádej, začala sa posledná fáza tragickej stalingradskej bitky. 6. armáda sa tiesnila na malom priestore a okolo nich sa uzatvárala čoraz mocnejšia obruč sovietskych armád. Chýbalo poriadne oblečenie a aj zásoby základných potrieb boli biedne. O munícii pre bojaschopných mohli len snívať. Vtedy už bolo jasné, že Göringove plané sľuby ostali len pri zbožnom želaní. Hoci sa Paulusova armáda rýchlo rozpadávala, pokračoval v boji.
Telá mŕtvych v centre mesta
Koncom decembra poslal k Hitlerovi osobného posla, aby vrchnému veliteľovi vysvetlil, že situácia je už dávno beznádejná. Winrich Behr, kapitán 6. armády: Povedali mi: - Behr, rozhodli sme sa poslať vás za Hitlerom, musíte mu akýmkoľvek spôsobom otvoriť oči, aby vedel, ako to tu vyzerá a aby sme mali voľnú ruku pri vyjednávaní. – Tým sa Paulus prvý krát dotkol otázky kapitulácie, o ktorú sa sám snažil, pretože hovorieval, že už nemá cenu držať tieto pozície a nechať ľudí vyhladovať alebo zamrznúť. Hitler odkázal Paulusovi, aby vydržal. Wermacht mal pod kontrolou posledné dve letiská: Pitomnik a Gumra, ktoré predstavovali poslednú šancu na záchranu. Martin Heinz, pilot zásobovacej letky, si po rokoch spomínal: Dobrovoľne nikto lietadlo neopustí. Tiež ale ho ani nikto nevyhodí. Keď už sa inak nedá, pilot pridá plyn. Lietadlo štartuje a tí chudáci sa chytajú všetkého, čo trčí z lietadla. Nikto nevedel, či sa ešte nejaké ďalšie na letisko vráti.
Ruská zima bola krutá, no boje nijako neutíchli
Denná dávka jedla pre vojaka bola 50 gramov chleba a teploty sa pohybovali okolo -30 stupňov. A malo byť horšie. No netrpeli len nemeckí vojaci. V Stalingrade bolo ešte stále hrozne veľa civilistov, ktorí tiež bojovali o svoje prežitie. Navzájom si jeden druhého prestali všímať, aj keď boli vo vojnovom stave. Teraz bolo hlavné prežiť. Jevgenija Žorovová žila v Stalingrade: Pokým ešte nemrzlo, vychádzali ruské ženy i Nemci von a odrezávali mäso z mŕtvych koní. Keď už neboli kone, začali jesť psov, potom prišli na rad mačky. Ale potom už nebolo čo jesť... Prepáčte... Ale potom sa pustili do mŕtvol. Kanibalizmus bol v Stalingrade celkom bežný. Objavil sa u nemeckých vojakov, ale aj u sovietov uväznených v kotli.
Mesto plné ruín neposkytovalo žiadnu ochranu pred zimou a ani žiadne jedlo
Generálporučík K. K. Rokossovskij odovzdal 8. januára 1943 Paulusovi ultimátum, no on sa odmietol vzdať. O dva dni Sovieti začali rozsiahly útok na nemecké pozície. Vytvorili ešte pevnejšie kliešte okolo vyčerpaných a deprimovaných nemeckých jednotiek. Tiež získali posledné nemecké letiská, čím sa prerušilo zásobovanie a prevoz ranených. Po vojne Paulus vypovedal, že Hitler poslal takúto odpoveď: Kapitulácia neprichádza do úvahy! 6. armáda musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža… Koniec na seba nenechal dlho čakať. 20. januára sa nemeckí vojaci dozvedeli z vysielačky, ktorá zostala jediným spojivom s vonkajším svetom, že Hitler 15. januára povýšil generálplukovníka Fridricha Paulusa na poľného maršala. Aj to bol jeden zo signálov, aby sa Paulus nevzdával. Hitler ho povýšil, aby ho udržal v psychickom šachu. Paulus vedel, že ak sa vzdá, stane sa prvým nemeckým poľným maršalom, ktorý kapituloval. Hitler predpokladal, že ho tým prinúti, aby sa skutočne bránil do úplného konca a s poslednou stratenou pozíciou spáchal samovraždu.
Nemeckí zajatci po skončení bitky
Sovietske jednotky dorazili 31. januára 1943 k budove, v ktorej mal Paulus svoj hlavný stan. Vstúpil nižší dôstojník a v mene svojich nadriadených požadoval kapituláciu. Po rozsiahlom vyjednávaní so štábom bol predvedený pred poľného maršala. Prostredníctvom tlmočníka žiadal kapituláciu hlavného veliteľa nemeckých jednotiek. Paulus iba prikývol. Filmové spravodajstvo, ktoré celú scénu podpisu kapitulácie nakrúcalo, ukazuje veliteľa 6. armády na pokraji síl. Novovymenovaný poľný maršal sa musel vzdať generálovi Michailovi Šumilovovi, veliteľovi sovietskej 64. armády. Nemecká 6. elitná armáda sa vzdala 31. 1. 1943. Generál Karl Stecker so zvyškami svojho 11. zboru však ešte kládol odpor v závode na výrobu traktorov v stalingradskej priemyselnej zóne. Dva dni sa mu darilo odrážať všetky sovietske útoky, no 2. februára, keď boli zovretí v obruči a bez munície, beznádejné pozície padli.
Friedrich von Paulus so svojim štábom bezprostredne po kapitulácii
Od 19. novembra 1942 do 2. februára 1943 stratil Wehrmacht pri Stalingrade približne 800 tisíc vojakov, z toho asi 250 tisíc uviazlo v obkľúčení. Približne 50 tisíc ranených bolo prevezených lietadlami do Nemecka a 100 tisíc sa dostalo do sovietskeho zajatia. Boli uväznení v sovietskych gulagoch a po skončení vojny sa do Nemecka vrátilo približne 6 tisíc mužov. Sovietske straty boli rovnako hrozivé. Zaznamenali 950 tisíc mŕtvych, ranených alebo nezvestných vojakov a približne 41 tisícové straty na strane civilistov.
Koniec bitky nebol vykúpením, na tých, ktorí prežili, čakalo ďalšie peklo v gulagoch
Nemecké ozbrojené sily, ktoré boli na začiatku roku 1943 ešte stále celkom silné a bojaschopné, sa už nikdy nespamätali zo straty takmer miliónovej armády. Všetky víťazstvá bleskovej vojny sa stali minulosťou. Hitler stihol vysiliť nemeckú brannú moc prv než spojenci vôbec mohli proti nemu sústrediť všetky svoje sily. A za takú nerozvážnosť musel, samozrejme, zaplatiť.
