Ako vznikol Slovenský štát a čo všetko ovplyvnilo jeho zrod?
Naša prvá samostatnosť v dejinách už navždy ponesie nálepku satelitu nacistického Nemecka. Horšie je, že sa k tejto nálepke pridávajú ďalšie, mnohé oveľa desivejšie. Prvá Slovenská republika nebola štátom, ktorý by spájal a ani štátom, ktorý by poskytoval nejaké istoty, teda pokiaľ ste sa nachádzali na strane tých, ktorí boli pre ňu samotnú nepohodlní. Ako však vznikla a čo všetko ju v prvých týždňoch ovplyvnilo?
Situácia v Československu
Priebeh 30. rokov minulého storočia ovplyvnilo viacero faktorov. Medzi tie najdôležitejšie treba zaradiť radikalizáciu Európy a hospodársku krízu. Obe spolu úzko súvisia, pretože vyniesli Hitlera a jeho stranu na vrchol moci. Nacisti postupne začali presadzovať agresívnu politiku aj voči svojim susedom. Pod heslami spojenia všetkých Nemcov do jednej ríše, sa susedné štáty cítili právom ohrozené. Československo patrilo medzi ne a nemecká otázka sa v krajine čoraz viac prehlbovala.
Mapa národnostného zloženia prvej ČSR
Národnostné zloženie Československa bolo komplikované a pre politiku republiky predstavovalo neuveriteľný problém počas celého jej medzivojnového trvania. Oficiálna doktrína hovorila o to, že v existuje iba jeden národ “československý”. Zdá sa to ako banalita, no vo vtedajšej krajine to bola jedna z najdôležitejších podmienok. V opačnom prípade hrozilo, že jeden zo štátotvorných národov - Slováci - bude počtom rovnako veľký ako (oficiálne) menšina - Nemci. Takýto koncept je z hľadiska štátotvornosti nemožný a preto bola idea čechoslovakizmu podporovaná ako štátna ideológia. Napriek tomu, že išlo o myšlienkový konštrukt a niečo podobné ako československý národ, pochopiteľne, nikdy neexistovalo, mala táto myšlienka, práve pre politické ohrozenie početnými Nemcami, svoje opodstatnenie.
Konrad Henlein
Nemci navyše obývali konkrétne oblasti krajiny. V Čechách a na Morave to bolo pohraničné pásmo Sudety a v prípade Slovenska to boli zasa konkrétne nemecké ostrovy roztrúsené po celom území. Sila nemeckej menšiny a jej politické ambície sa nemohli ignorovať, pretože Nemci čoby jednotný celok predstavovali politickú moc, ktorú nebolo ľahké zastaviť. Nemci sa začali oveľa viac mobilizovať potom, ako sa Hitler stal kancelárom a svoje príhovory adresoval všetkým Nemcom po celom svete. V Československu sa stala jeho predĺženou rukou Sudetonemecká strana na čele s Konradom Henleinom. Na Slovensku to bola zasa Karpatonemecká strana na čele s Franzom Karmazinom. Obe tieto politické zoskupenia presadzovali tvrdú a radikálnu politiku riadenú z Berlína a namierenú proti Československu.
Franz Karmazin
Nacionalizmus, ktorý silnel v priebehu 30. rokov, pripútaval aj maďarskú menšinu k domovskej vlasti, no tu neboli odstredivé sily až také výrazné, ako v prípade Nemcov. Slovenská otázka a vyriešenie rovnoprávnosti českého a slovenského národa sa tak odsúvalo na vedľajšiu koľaj. Paradoxne to prilievalo oheň do slovenského nacionalizmu, ktorý reprezentovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Česká politická reprezentácia sa tak snažila udržať neudržateľné, na jednej strane zápasila so silnou nemeckou menšinou, snažila sa udržať stabilitu v smere k Maďarom a navyše sa musela vysporiadať s politikou slovenského nacionalizmu.
Mníchov a Viedeň
Politická kríza, ktorá v roku 1938 dosiahla celoeurópskeho významu, sa javila ako neudržateľná. Československá politická reprezentácia sa pripravovala na najhorší možný scenár - vojnu s Nemeckom. Nádej spočívala v tom, že Československo zostávalo pod ochranou západných mocnosti. Francúzsko a Veľká Británia garantovali existenciu štátu a na základe všeobecne dobrých diplomatických vzťahov z medzivojnového obdobia sa väčšina politických elít domnievala, že Hitler napokon bude nútený svoje požiadavky stiahnuť, prehodnotiť, aby si proti sebe nepostavil západné mocnosti. Československo sa navyše mohlo, aspoň formálne, opierať počas 30. rokov o existenciu tzv. Malej dohody. Diplomatické zoskupenie štátov Československa, Juhoslávie a Rumunska, ktoré malo za cieľ spoločnú obranu proti vonkajšiemu agresorovi. Malá dohoda poslednýkrát formálne zasadla v lete 1938, takže v kríze na jeseň sa s ňou nemohlo operovať, no v predchádzajúcom vývoji mohla byť aspoň formálnym argumentom.
Britský predseda Arthur Neville Chamberlain s textom Mníchovskej dohody pred novinármi vyhlásil, že "mier je zachránený".
Nemecku sa nakoniec podarilo dosiahnuť svoje ciele bez použitia zbraní. Politika západných mocností založená na tzv. Appeasemente (politike ústupkov) sa naplno prejavila práve v roku 1938. Všetko sa začalo Anšlusom Rakúska v marci 1938. Napriek tomu, že Versaillský systém (mierové zmluvy po prvej svetovej vojne) také čosi Nemecku vyslovene zakazovali, Hitler obkľúčil Československo z troch strán. Ohrozenie krajiny sa stalo rukolapným aj pre toho najväčšieho skeptika. V septembri sa to naplno potvrdilo. V Mníchove sa stretli predstavitelia Nemecka (Adolf Hitler), Talianska (Benito Mussolini), Francúzska (Édouard Daladier) a Veľkej Británie (Arthur Neville Chamberlain), aby prerokovali nemecké požiadavky voči Československu. Hitler už dlhodobo pracoval na očiernení Československa, ktoré malo utláčať nemeckú menšinu. Predstavitelia nemeckých nacionalistických strán to potvrdzovali.
Československé opevnenie padlo do rúk nacistov bez jediného výstrelu
Československí delegáti tak neboli prizvaní k rokovaniam. Čakali vo vestibule budovy na konečné rozhodnutie. Mníchov sa stal diktátom, ktorý pošliapal všetky medzinárodné garancie a stal sa aj začiatkom konca republiky. Mníchov zasiahol hlavne českú časť krajiny. Československo stratilo Sudety, čo bola asi tretina krajiny a viac ako 30 % všetkých obyvateľov. Navyše sa stalo cieľom pre okolité štáty, ktoré sa snažili z oslabenej republiky vydolovať svoje. Poľsko, mimochodom, dotknuté tým, že nebolo prizvané k rokovaniam v Mníchove, zabralo Tešínsko a územia na severe Slovenska. Maďarsko vyslovilo oveľa výraznejšie požiadavky, ktoré museli byť nakoniec rozhodnuté medzinárodnou arbitrážou.
Signatári Mníchovskej dohody
Maďari predstavovali najsilnejšiu menšinu na celom páse južného Slovenska. Hranica medzi Slovenskom a Maďarskom bola vytvorená po povodí Dunaja a od Dunajskej zákruty bola určená stredom etnicky zmiešaného územia. Maďari sa snažili toto územie zabrať vo svoj prospech. Napokon sa im to aj podarilo na základe tzv. Viedenskej arbitráže zo začiatku novembra 1938. Nemecký a talianský veľvyslanec (Francúzsko a Veľká Británia sa rokovaní nezúčastnili) rozhodli o pričlenení takmer 12 tisíc m² južného Slovenska s takmer miliónom obyvateľov k Maďarsku. Arbitráž neuspokojila maďarské požiadavky naplno, napríklad, z veľkých miest získali iba Košice, no aj tak pre Československo predstavovala obrovskú ranu. Viedenská arbitráž znamenala pre Slovákov to, čo pre Čechov predstavoval Mníchovský diktát. Československo bolo okyptené a v tejto agónii ho už nemalo čo zachrániť.
Slovenský nacionalizmus
Udalosti z jesene roku 1938 a jari 1939 vyvolávali medzi Čechmi a Slovákmi dlho búrlivé diskusie. Boli to (a často ešte aj sú) debaty plné zatrpknutosti a obviňovania o dýke do chrbta. Bez akejkoľvek snahy o bagatelizovanie alebo ospravedlňovanie, nebola to dýka, ktorú bodli Slováci, ale dýka, ktorú vrazili politici Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Tá sa prezentovala ako hovorca celého slovenského národa, no v skutočnosti bola skôr rozdeľujúca a autoritárska strana, ktorá slovenskú spoločnosť štiepila na “našich” a nepriateľov. Určite nebola hovorcom všetkých Slovákov čo potvrdzovali výsledky parlamentných volieb počas celého medzivojnového obdobia a tiež jej postoje voči "nepohodlným" slovenským občanom (Židia, evanjelici, komunisti a pod.).
Jozef Tiso
HSĽS sa v postoji k spoločnej republike a k ideám čechoslovakizmu stavala vždy odmietavo. Z pohľadu jej politiky, ktorá sa v priebehu 20 rokov medzivojnovej republiky nemenila, sa udalosti rokovaní v Žiline javia celkom prirodzene. Ľudáci vždy usilovali o určitú formu vlády, ktorá by časť kompetencií preniesla na Slovensko. HSĽS sa mnohokrát snažila presadiť autonómiu Slovenska aj v Prahe. V parlamente jej poslanci predstavili niekoľko návrhov na usporiadanie Slovenska v rámci spoločnej republiky. Nikdy však neexistovala vyššia politická vôľa na to, aby sa podobné projekty realizovali. Ľudáci preto využili až medzinárodnú krízu v roku 1938, aby presadili svoje myšlienky. To, že svoje predstavy realizovali radikálne a nedemokraticky, je už iná vec, ktorá sa z ich koncepciou nestotožňovala.
Rušenie československých hraníc v pásme Sudety
V Žiline sa 5. októbra 1938 stretli z predstaviteľmi ostatných politických strán na Slovensku. Nadiktovali im podmienky vyhlásenia autonómie Slovenska v rámci Československa. Centrálna vláda v Prahe musela tieto podmienky akceptovať, inak by hrozil totálny rozpad republiky, nakoľko pozície centrálnej vlády ovplyvnil Mníchovský diktát a abdikácia prezidenta Edvarda Beneša (5. októbra 1938). Horšie bolo, že ľudáci zrušili všetky ostatné politické strany a subjekty v krajine. Členovia týchto strán sa zlúčili z HSĽS (ako napríklad politici Slovenskej národnej strany) alebo prešli do ilegality (komunisti a demokrati). Na Slovensku mohli fungovať okrem HSĽS iba strany národnostných menšín. Deutsche Partei ako strana zastupujúca Karpatských Nemcov na Slovensku a Magyar Párt ako strana, ktorá zastupovala Maďarov. Text z týchto rokovaní vošiel do dejín ako Žilinská dohoda zo 6. októbra 1938. Slovensko tak v rámci republiky získalo autonómiu, čo bol konečný cieľ ľudáckej politiky počas dvadsiatich rokov existencie Československa. Nový prezident, Emil Hácha, uznal autonómiu a Slovensko začalo používať oficiálny názov Slovenská krajina. Do čela slovenskej vlády vymenoval Jozefa Tisa, ktorý sa stal Ministrom pre správu Slovenska. Následne boli vymenovaní aj ďalší ministri, ktorí mali spravovať svoje rezorty na slovenskom území. Tisova vláda sa zúčastnila aj na rokovaniach s Poľskom a Maďarskom, ktoré požadovali pričlenenie slovenských území.
Snem Slovenskej krajiny
Autonómna vláda si na Slovensku inak počínala celkom nedemokraticky. Vzťahy z Prahou zostávali na neutrálnom bode mrazu, pretože obe strany si uvedomovali dôsledky prípadných sporov. Vyslancom autonómnej vlády v Prahe sa stal Karol Sidor. Ten bol druhý najmocnejší muž HSĽS a s Tisom súperil o moc a vplyv v strane. Tiso sa stal predsedom autonómnej vlády a Sidor zasa predĺženou rukou pre kontakt s pražskou centrálou. Okrem nich existovalo aj tzv. radikálne krídlo HSĽS, ktoré požadovalo úplné odčlenenie sa od Československa. Toto krídlo nemalo dostatočne silné zázemie v strane, no postupne si ho začali všímať nacisti, ktorí mienili Československo rozbiť úplne. Rozbroje oboch politických frakcií sa začali prehlbovať a ľudácka reprezentácia si nedokázala urobiť poriadky vo vlastnej strane.
Karol Sidor
Pražská vláda pozerala na slovenské dianie s obavami, ktoré by mohli ešte výraznejšie prehĺbiť politickú krízu. Nacisti medzičasom rozohrali šikovnú partiu, keď na jednej strane podporovali radikálne krídlo HSĽS, aby ostrejšie presadzovalo svoje záujmy a na druhej strane bombardovali centrálnu vládu v Prahe, že si nevie urobiť poriadky na domácej scéne. Radikáli nakoniec otvorene komunikovali s nacistickým vedením a niektorí predstavitelia tejto ľudáckej frakcie sa stretli aj so samotným Hitlerom. Vojtech Tuka, napríklad, oslovil Hitlera počas audiencie vo februári 1939, že osud Slovenska vkladá do jeho rúk. Tuka pritom postupoval na vlastnú päsť a mandát k rokovaniam mu neudelila ani pražská a ani autonómna vláda.
Vojtech Tuka
Praha napokon tlak nevydržala a rozhodla sa zasiahnuť. V noci z 9. na 10. marca 1939 sa začala policajná akcia, ktorá vstúpila do dejín ako tzv. Homolov puč. Policajné jednotky obsadili Slovenský snem a odvolali autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom. Do pozície ministra bol dosadený Karol Sidor. Policajné jednotky okrem toho zatkli najradikálnejších ľudákov, obsadili vydavateľstvá ich novín a snažili sa čo najrýchlejšie stabilizovať krajinu. Nacistická rétorika okamžite zmenila fazónu a policajný zásah na Slovensku, ku ktorému centrálnu vládu predtým nabádala, začala označovať za štátny prevrat. Hitler si zavolal do Berlína Karola Sidora a ponúkol mu, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska, čím sa česká akcia na Slovensku stane nepriateľským aktom. Sidor odmietol s odôvodnením, že k takému niečomu nemá žiadne poverenie. Z Berlína odišiel s tým, že odmietol vyhovieť najmocnejšiemu mužovi sveta. Hitler si vzápätí nechal predvolať Jozefa Tisa.
Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský na audiencii v Berlíne 13. marca 1939
Ten však trucoval na fare v Bánovciach nad Bebravou a postupne ho museli navštíviť až tri delegácie, ktoré ho žiadali o návštevu Berlína. Na to zavrhnutý predseda odišiel do Bratislavy, kde prebral oficiálne pozvanie od Hitlera. Jozef Tiso sa tak z poverenia vedenia HSĽS odobral 13. marca 1939 do Berlína. Sprevádzal ho vtedajší radikál Ferdinand Ďurčanský. Hitler predniesol Tisovi ultimatívnu požiadavku na vyhlásenie samostatnosti. Tiso nereagoval tak radikálne ako Sidor. Odmietol, no s odôvodnením, že o takej veci musí rozhodnúť Slovenský snem a nie on. Hitler ho preto prepustil s jasnou hrozbou. Tiso sa mal vrátiť do Bratislavy a predniesť snemu Vodcovu požiadavku, že ak Slovensko nevyhlási samostatnosť, Nemecko viac nenesie zodpovednosť za jeho osud. Pod touto vetou sa môže myslieť mnohé a historici sa dodnes dohadujú, ako to Hitler myslel. Vo všeobecnosti sa uvádza, že Hitler bol ochotný Československo rozbiť a Slovensko by bolo rozdelené medzi Poľsko a Maďarsko. Existuje mnoho argumentov, ktoré hovoria, že by sa taký scenár uskutočnil, no Hitler to priamo slovenskej delegácii nepovedal. Dal im však ešte jedno ultimátum. Ak má byť samostatnosť Slovenska vyhlásená, musí sa tak stať 14. marca do 12:00 hod.
Slovensko bolo nedemokratickým a autoritatívnym štátom
Tiso sa vrátil na Slovensko a pred snemom referoval o svojich rokovaniach s Vodcom. Zdôraznil najmä ultimátum, ktoré od Hitlera dostali. Atmosféra sa niesla v duchu strachu a neistoty a poslanci napokon hlasovali o vyhlásení samostatnosti. Dialo sa tak v absolútnej tichosti a ten kto bol za, nezdvíhal ruku, ale sa celkom netradične postavil. Návrh bol napokon prijatý jednohlasne. Slovenský snem si dovolil aj miernu rebéliu, pretože definitívne hlasovanie prebehlo o 12:07 hod., teda 7 minút potom, ako vypršalo Hitlerovo ultimátum.
Samostatnosť Slovenska bola vyhlásená v priestoroch Univerzity Komenského v Bratislave, kde vtedy zasadal Snem
Snem prijal názov Slovenský štát a tento názov sa používal až do prijatia ústavy 21. júla 1939. Tam bol zakotvený názov Slovenská republika. V ten istý deň ako slovenskí poslanci prijali samostatnosť, boli české a moravské územia pripojené k Tretej ríši. Vznikol tak Protektorát Čechy a Morava. Slovensko sa stalo satelitom nacistického Nemecka a svoju existenciu priamo previazalo s existenciou Tretej ríše. Síce bola 14. marca 1939 prijatá samostatnosť, no tá bola iba formálna a Slovensko bolo naplno závislé od rozhodnutí z Berlína. V mnohých oblastiach sa ľudáci snažili predháňať v získavaní priazne nacistov a vo veľa oblastiach robili mnohé, ktoré boli nad rámec nemeckých požiadaviek. Za všetky stačí spomenúť politiku voči Židom, ale aj iným menšinám. Slovensko samo zničilo demokraciu, ktorá tu bola budovaná a nahradilo ju diktátorským režimom s jasnými prvkami národného socializmu, ktoré boli iba prispôsobené slovenským pomerom. Vojnová Slovenská republika, hoc jej vznik bol vyústením dvadsaťročnej snahy ľudáckej reprezentácie a predvojnovej krízy, sa do dejín zapísala, ako nedemokratická a jej režim nesie zodpovednosť za mnohé zmarené životy obyvateľov a občanov Slovenska v nasledujúcom období.
