Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
Refresher Slovensko
Otvoriť v aplikácii Refresher
Stiahnuť
X
28. apríla 2017, 11:15
Čas čítania 0:00
Michal Beňo

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi

ZAUJÍMAVOSTI ANGLICKO HISTÓRIA STREDOVEK
Uložiť Uložené

Jeden z najschopnejších anglických panovníkov.

Anglického kráľa Eduarda l. právom prezývali Kladivo na Škótov. Bol však omnoho viac. Tento mimoriadny muž bol ako diamant, tvrdý a odolný s množstvom masiek, z ktorých každá predstavovala nový a nečakaný obraz jeho mnohovrstvovej osobnosti. V nasledujúcich riadkoch si predstavíme niektoré z jeho menej známych tvárí.

Eduard I. prezývaný „Dlháň“ či „Kladivo na Škótov“ sa narodil 17. júla 1239 do  kráľovskej dynastie Plantagenetovcov. Podľa historikov sa v jeho osobe zlučovalo to najlepšie z jeho slávnych predchodcov, Henricha ll. a Richarda Levie srdce, a to umenie vládnuť a odvaha. Narodil sa ako prvý syn kráľa Henricha lll. a v pomerne útlom veku získal darom Gaskonsko a s ním aj rozsiahle dŕžavy na ostrovoch. Zatiaľ však šlo o formu bez obsahu, nakoľko bol správcom územia Simon de Montfort, 6. lord z Lanchestru, ktorému z týchto oblastí plynuli takmer všetky príjmy. Henrich lll. nebol zdatný panovník. Nedokázal si poradiť s mocnými anglickými barónmi, ktorí stále viac presadzovali domácu líniu politiky, zatiaľ čo on sám sa púšťal do neúspešných a drahých zahraničných akcií. Pokus o dobytie Sicílie a záväzok o uhradení pápežských dlhov bola pre šľachtu posledná kvapka. Roku 1258 sformovala skupina v čele Simona de Montforta súbor reformných ustanovení, takzvané Oxfordské provízie, a kráľa donútila, aby dokument uznal. Nasledujúceho roku sa k barónom pridal i mladý Eduard a postavil sa tak proti vlastnému otcovi. Nešlo však o žiadny neuvážený krok, ale o premyslený ťah, ktorý mohol pomôcť jeho vlastným problém v Gaskonsku. Ambiciózny plán však nevyšiel, a preto musel na nejaký čas opustiť rodnú zem. Anglicko sa tak ocitlo na pokraji občianskej vojny. Kráľ odmietol dohodu o obmedzení kráľovskej moci rešpektovať a Simon de Montfort začal zbierať spojencov proti korune. Nadišiel máj 1264 a s ním bitka pri Lewesu. Vtedy už stál Eduard na otcovej strane, a aj keď preukázal svoje vojnové nadanie a prerazil nepriateľský šík, zvyšok kráľovskej armády podľahol náporu presile. Do zajatia tak padol kráľ Henrich, jeho brat Richard, lord z Cornwallu, i samotný Eduard.

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi
Zdroj: bbc.co.uk

Simon de Montfott mohol v situácii, kedy bol Henrich  jeho rukojemníkom, bez obáv zvolať parlament, ktorý mal dať jeho „vláde“ a novému usporiadaniu legitimitu. Kráľovi prívrženci však boli stále silní. De Montfort, ktorý sa opieral o nižšiu aristokraciu a mešťanov, si bol dobre vedomý rozloženia síl, preto sa k zajatcom správal slušne. S kráľom bolo zachádzané s úctou a Eduard sa mohol pohybovať slobodne, len za čestný sľub návratu. Občas však česť s účelovosťou príliš nesúvisí, a tak netrvala dlho a Eduard utiekol. Okamžite okolo sebe začal zhromažďovať nespokojných barónov a nešetril sľubmi. Ponúkal potvrdenie Magny Charty, listiny, ktorá na základe zákona obmedzovala právomoci panovníka voči poddaným a vyhnaným cudzincom, ktorých bolo za vlády jeho otca čím ďalej tým viac. Ku konečnému stretu došlo 4. augusta 1265 u Eveshamu. Tu bolo vojsko Simona de Monforta obkľúčené a kruto rozprášené. Samotný vodca padol v bitke a ešte na bojovom poli bolo jeho telo sťaté a vykastrované. Zle to skoro dopadlo aj s kráľom, ktorého si lord z Lanchestru všade vozil so sebou ako trofej. Pred smrťou ho z rúk Eduardových mužov zachránilo len zvolanie: “Nezabíjajte ma, som Henrich z Winchestru, váš kráľ.“ Víťazstvo bolo na Eduardovej strane, nebolo však definitívne. Trvalo ďalšie dva roky, než sa uzavreli spory s tými, ktorí trvali na dodržaní Magny Charty.

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi
Zdroj: wikipedia.org

V roku 1266 sa v Anglicku objavil pápežský legát Ottobuono de Fieschi, budúci pápež Hadrián V., ktorý vyzval princa Eduarda, aby sa pripojil ku kruciáte kráľa Ľudovíta IX. Deviatak križiacka výprava mohla začať. Roku 1270 Eduard vyplával z Doveru. Než však anglická výprava  pristála u afrického pobrežia, zomrel francúzsky kráľ na úplavicu a jeho muži od ďalších dobyvačných plánov upustili. Eduard sa preto rozhodol pokračovať v ťažení sám a v máji 1271 sa ocitol pred bránami Akkonu v Palestíne. Jeho prítomnosť v Svätej zemi znamenala posledný záchvev slávy európskeho rytierstva na Východe.  Priplával vo chvíli, keď moslimovia obliehali Tripolis, nemal však dosť síl na prelomenie obrany. Preto dojednal spojenectvo s mongolským chánom Abaqou, avšak cez čiastkové úspechy boli Mongoli nakoniec zahnaní vojskami sultána Bajbarsa až za Eufrat. Naopak, Eduardovi sa podarilo dobyť Nazaret, ktorý nechal kompletne vyvraždiť. Nakoniec uzavrel so sultánom prímerie na 10 rokov, čo významne prispelo k jeho prestíži. Spomienky na prastrýka Richarda Levie srdce ožili. Eduard sa stal nebezpečným, a preto krátko po uzavretí prímeria vyslal sultán vraha – asasína. Fyzicky zdatný a 188 centimetrov vysoký Eduard však nebol ľahkým cieľom a nájomného vraha zlikvidoval. Sám bol ale zasiahnutý otrávenou dýkou, čo ho na niekoľko ďalších mesiacov oslabilo. Podľa povesti vraj zraneniam nepodľahol len preto, že mu jeho manželka Eleonora z rany jed okamžite vysala.

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi
Zdroj: wikipedia.org

V septembri 1272 sa Eduard vypravil späť do Anglicka. Potom, čo dosiahol Sicílie, sa dozvedel smutné správy. Počas jeho križiackeho dobrodružstva zomrel jeho prvorodený syn John a onedlho i otec, kráľ Henrich lll., Eduard bol teraz kráľom Anglicka, avšak trvalo ešte ďalšie dva roky, než bol korunovaný. Starý kráľ bol mŕtvy a jeho syn v neprítomnosti prevolávaný jeho nástupcom. To bolo veľmi neobvyklé. Nestávalo sa často, aby sa niekto tituloval kráľom skôr, ako bol korunovaný. Eduardov nástup tak v sebe spojil dva rôzne princípy nástupníctva, a to dedičnosť a voľbu. S návratom sa nový kráľ neponáhľal, pretože jeho zdravie stále nebolo najlepšie. Situácia v Anglicku bola načas stabilizovaná a tak bolo možné obrátiť zrak na kontinent. Eduard navštívil pápeža a následne zamieril na dvor francúzskeho kráľa, aby mu zložil lénnu prísahu. Nie však pokornú, ale starostlivo premyslenú: „Zaväzujem sa ti vernosťou za všetky krajiny, ktoré by som od teba mal mať v držbe,“ znela vraj jeho prísaha. Dňa 19. augusta 1274 bol korunovaný v novom veľkolepom  Westminsterskom opátstve.

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi
Zdroj: pinterest.com

Počas rokov 1275-1290 boli vydané početné kráľovské zákony, takzvané štatúty, ktoré napríklad upravovali právomoci miestnych šľachtických súdov. Bolo zakázané darovať pôdu cirkvi bez kráľovského zvolenia, bol upravený systém držby dedičných rodových statkov i držba pôdy ako taká. Tá sa totiž postupne stala komoditou, ktorú bolo možné kupovať aj predávať, darovať či odkázať. Jej vlastníci, kráľa nevynímajúc, ju potom predajom alebo prenájmom využívali ako rýchly zdroj príjmov. Cenná anglická pôda týmto spôsobom pomaly prechádzala do rúk Židov, Eduardovi sa tak naskytla ideálna príležitosť, ako si zaistiť obľúbenosť u všetkých vrstiev obyvateľstva. Najprv vydal zákon, ktorým sa stalo úžerníctvo protiprávnym a Židia boli označovaní žltou hviezdou. O štyri roky neskôr boli uväznení predáci židovskej obce a 300 z nich bolo popravených. Nakoniec boli kráľovým verdiktom všetci vyhnaní z Anglicka a majetok prepadol korune.

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi
Zdroj: blog.oup.com

Jedným z Eduardových veľkých problémov bol Wales, ktorý mal status nezávislého kniežactva a zažíval éru nevídaného rozvoja pod vládou kniežaťa Llewellyna ll. ap Gruffydda. Ten opakovane odmietal zložiť sľub vernosti, nakoľko Eduard poskytol azyl jeho mladšiemu bratovi Dadyddovi a jeho spoločníkovi, ktorí sa pokúšali Llewellyna zavraždiť. Eduard obvinil knieža zo zrady a roku 1277 vytiahol na Wales v čele veľkej armády. Tvorili ju gaskonské oddiely, najatí Walesania a časť dobrovoľníckych záloh, ktorú poskytli baróni, ďalej flotila lodí a obrovský počet drevorubačov, baníkov, murárov a ďalších remeselníkov. Sila tohto vojska sa počítala na 16 000 mužov. Krok za krokom boli Walesania bez milosti drvení. Angličania následne odlesňovali, budovali cesty a nedobytné hrady ako Harlech, Caernarvon či Beaumaris, odkiaľ mali byť nepoddajní Walesania kontrolovaní. K rozhodujúcej bitke ale nedošlo a Llewellyn uznal, že sa musí podrobiť. Kráľova odplata bola rýchla a drvivá. Zdá sa, že spor bol iba zámienkou k podrobeniu slobodného Walesu. Vojna o Wales sa znovu rozhorela roku 1282, tentokrát však z celkom iných príčin. Podmienky mieru, ktoré Eduard vo Walese nastolil, boli príliš prísne a potupné. Prvý, kto sa Angličanom postavil bol niekdajší Eduardov spojenec Dafydd ap Gruffydd. Čoskoro sa pripojili ďalší náčelníci, rovnako ako sám Llewellyn. Pre Walesanov to bol boj o „národnú identitu“, pre Eduarda zas otázka konečného dobytia Walesu a celistvosti ostrova. I cez počiatočné úspechy nepriateľa bol domorodý odpor nakoniec zlomený. Eduard totiž do ťaženia vrhol všetku svoju energiu, ľud i peniaze. Llewellyn bol zradený a zabitý v boji. Jeho mladší brat Dafydd zajatý a neskôr popravený ako zradca koruny. Bol škrtený, naťahovaný na škripec, zaživa mu vyťahovali vnútornosti a nakoniec ho rozštvrtili. Vzpurný Wales sa tak nakoniec podrobil.

Eduard l.: Pokoriteľ Williama Wallaca, Kladivo na Škótov a posledný záchvev európskeho rytierstva v Svätej zemi
Zdroj: sk.pinterest.com

V 90. rokoch 13. storočia mal pred sebou Eduard hneď niekoľko výziev. Niektoré boli nutnosťou, iné príležitosťou. Francúzsky kráľ Filip IV. zvaný Pekný, v snahe po zjednotení francúzskych území, podnikol ofenzívu v Gaskonsku. Vojna bola neodvratná a roku 1294 skutočne vypukla. Eduard musel znovu žiadať parlament o peniaze. Prvotné nadšenie však odpadlo a vojna prerušovaná vratkými prímeriami trvala až do roku 1303. V tej istej dobe tiež vypukli menšie povstania vo Walese. Bol to však nepatrný problém v porovnaní s t'm, aké „sústo“ si Eduard ukrojil na severe v Škótsku. Tu sa od roku 1286 riešila otázka nástupníctva. Nárokov bolo niekoľko a Eduard bol požiadaný, aby v tomto spore definitívne rozhodol. Sám však uprednostnil inú alternatívu, a to podriadiť Škótsko svojej vláde. S tým ale nesúhlasili domorodí obyvatelia a tak vypukla vojna o Škótsku nezávislosť, ktorá tiež Eduardovi vyniesla prídomok Kladivo na Škótov.  Odpor najprv viedol šľachtic William Wallace a potom adept na trón Robert Bruce. Kráľ, ktorý sa sústredil na problém vo Francúzsku, bol však neustále informovaný o narušovaní poriadku na severe krajiny. To ho donútilo uzavrieť s Francúzskom mier a vrhnúť sily do Škótska. Keď sa dozvedel, že bol Robert Bruce korunovaný škótskym kráľom, bol hnevom bez seba. Navzdory pokročilému veku 68 rokov a podlomenému zdraviu sa vypravil strestať vzpurných Škótov. Cestou na sever však 7. júla 1307 zomrel. Jeho posledným prianím bolo, aby boli jeho kosti nosené v čele armády do Škótska a srdce poslané do Svätej zeme. Veľký kráľ netušil, že jeho smrťou sa všetko zmení. Eduardov rovnomenný syn nebol hoden mena svojho veľkého otca a zanedlho došlo k oslobodeniu Škótska.

Domov
Zdieľať
Diskusia