Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
28. februára 2017, 23:44
Čas čítania 0:00
Michal Beňo

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?

ZAUJÍMAVOSTI HISTÓRIA PÁPEŽ RÍM
Uložiť Uložené

Postava, ktorej existencia bola Vatikánom akceptovaná až do konca 17. storočia. Dnešnými historikmi a religionistami však považovaná za stredovekú anti-pápežskú satiru.

Už po stáročia poukazuje katolícka cirkev na skutočnosť, že si Ježiš za svojich učeníkov vybral výhradne mužov, a to napriek tomu, že si ako zvrchovaný pán mohol zvoliť kohokoľvek. Práve tento čin božieho syna zaručil mužom výsostné postavenie kňaza. No i napriek tomu sa rozpráva legenda o žene, ktorej sa podarilo preniknúť v cirkevnej hierarchií až na samotný vrchol a stať sa pápežkou. Správu o tom nám prináša napríklad kronikár Martin Polonus. V jeho diele Chronicon pontificum et imperatorum  sa dočítame: „Po Levovi nastúpil Ján, pôvodom Angličan, ktorý prišiel z Mainzi a držal stolec dva roky, päť mesiacov a štyri dni, pontifikát bol prázdny jeden mesiac. Zomrel v Ríme. Tvrdí sa, že to bola žena. A keď ju mladú v mužskom prevleku vzal jej milenec do Atén, činila také pokroky v rôznych vedách, že sa jej nikto nevyrovnal. Po prednáškach a tríviu v Ríme sa jej žiakmi a poslucháčmi stali slávni majstri. A pretože ju v meste chovali v takej veľkej úcte, kvôli jej životu a jej učenosti, bola jednomyseľne zvolená pápežom.“ Sú tieto riadky legendou alebo je daný príbeh založený na pravde a nutne sa tak stáva čiernou škvrnou v dejinách katolíckej cirkvi? Naozaj pápežka Jana existovala? A dajú sa nájsť nejaké dôkazy o jej pôsobení?

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: biography.com

Katolícka cirkev je ako organizácia takmer výhradne pod mužskou správou. Námietky proti ženám v pápežskom rúchu sa však nezakladajú priamo na Písme, ale na tradícii, ktorá sa odvíjala od apoštolského nástupníctva. Pre ženu tu tak nie je miesto, avšak  ľudstvo už od nepamäti sprevádzajú príbehy o hrdinkách, ktoré v prestrojení preniknú do prísne stráženého mužského sveta, ako je armáda alebo politika. Do tohto obrazcu zapadá i príbeh o Jane. Podľa povesti sa Jana narodila v roku 814 anglickým misionárom, ktorí sa na čele so svätým Bonifácom a Liobou vydali šíriť kresťanstvo k pohanským národom. Práve vďaka svojmu pôvodu sa označuje prezývkou „anglická“, i keď väčšinu svojho detstva vraj strávila v Mainzi. Neskôr vstúpila do kláštora v nemeckom meste Fulda, kde vďaka svojmu nevídanému intelektu dosahovala mimoriadne výsledky. Akonáhle však dovŕšila dvanástich rokov, kláštor a teda aj prístup k ďalšiemu vzdelávaniu sa pre ňu navždy uzavrel. I napriek tomu v jej príbehu zohrala Fulda zásadnú úlohu. Práve tu sa totiž rozhodla, že sa stane hlavou katolíckej cirkvi, vzorom jej bol svätý Bonifác, ktorý sa odtiaľto vyberal na svoje časté misijné cesty.

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: wikimedia.org

Ďalšie Janine kroky viedli do Atén, kde sa v prestrojení za muža snažila získať v cirkevnej hierarchii vyššie postavenie. Vtedajší teológovia totiž tvrdili, že muž má byť žene tým, čím je Boh mužovi, a výnimočná žena teda musela symbolicky zmeniť pohlavie. I keď sa to zdá ako podivné konanie, našich dávnych predkov by to veľmi neprekvapilo. Podľa svätého Ambróza zo 4. storočia: „Tá, ktorá neverí, je ženou a mala by byť označovaná menom svojho pohlavia, avšak tá, ktorá verí, kráča smerom k mužskej dokonalosti, brániaca znalosti Krista.“ A rovnako tak svätý Hieronym napísal: „Keď sa oddá Kristu, potom prestane byť ženou a bude nazývaná mužom.“ Niektoré heretické učenia dokonca tvrdili, že duša pobožnej ženy sa po smrti stane „mužskou“ a až takto jej bude povolené vstúpiť do neba. Jana preto s novou úlohou prijala aj novú identitu. Vďaka svojmu prestrojeniu a mimoriadnemu vzdelaniu postupne šplhala po kariérnom rebríčku a roku 855 dosiahla tej najväčšej méty. Stala sa hlavou cirkvi. Pramene, ktoré priamo neuvádzajú jej meno, dokladajú, že v tom roku nastúpil na trón „neznámy pápež“. Svätého otca, ktorého mnohí kronikári popisovali ako „krásneho na pohľad“ so „vznešeným držaním tela“, zvolil jednomyseľne rímsky ľud aj jeho duchovní. Veľakrát sa uvádza, že sa zvoleniu bránil, zdráhal  a prehlasoval, že nie je hoden vládnuť, hoci neudal žiadny dôvod. V tomto mnohí zástancovia Janinej historicity vidia prvý dôkaz o jej existencii. Okázalé zdráhanie bolo však akýmsi „manierom“, ktorý bol veľmi častý a v podstate sa nevyhol žiadnemu inauguračnému procesu tej doby. Martin Polonus ďalej popisuje: “Ako pápež však otehotnela s človekom, s ktorým sa dôverne stýkala. Pretože nepoznala čas pôrodu, začala rodiť na ceste z Baziliky svätého Petra, medzi Koloseom a kostolom svätého Klementa porodila dieťa. Potom zomrela a bola vraj na tom mieste pochovaná. A pretože sa pápež vždy tejto ceste vyhýbal, sú takí, ktorí sú presvedčení, že to robí práve z dôvodu tejto smutnej udalosti. Nie je uvedená ani v zozname pápežov, ako kvôli svojmu ženskému pohlaviu, tak kvôli ohavnosti jej jednania.“

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: medmeanderings.com

Tým sa nám poodhalila posledná časť Janinho života. Zamilovala sa, otehotnela a v slávnostnom sprievode začala rodiť. Ďalej sa verzie legendy rozchádzajú. Buď zomrela hneď po pôrode alebo bola ukameňovaná či ušliapaná, jej dieťa zavraždili alebo prežilo a dokonca sa stalo biskupom. Francúzsky dominikán Jean de Mailly v spise Chronica universalis Mettensis z roku 1255 napísal: “Jedného dňa, keď zosadla z koňa, porodila dieťa. Hneď potom ju rímski sudcovia priviazali za nohy k chvostu koňa a ľudia ju pol míle lynčovali. Na mieste, kde zomrela a bola pochovaná, stálo: Petre, Pater, Patrum, Papisse Prodito Partum (O Petre, otec otcov, vyzraď pôrod pápežky). Martin Polonus hovorí o ceste, ktorou sa kedysi uberali pápežské kavalkády na svojej ceste do Lateránskej baziliky.

Pápežský sprievod šiel po via dei Santi Quattro Coronati, „od čias“ Jany však prechádzal cez via di San Giovanni in Laterano, aby sa vraj vyhol domu stojacemu v dolnej časti ulice. Dom bol po storočia známy ako „dom pápežky Jany“  a zdobil ho fragment reliéfu zobrazujúci ženu s obnaženým poprsím a dieťaťom v náručí. Určitý čas sa ulica vedúca od Kolosea k Lateránskej bazilike v Ríme nazývala aj  Victus Papissa – Pápežkina ulica. Na mieste údajnej smrti Jany na Victus Papissa dodnes stojí malá svätyňa, kde po stáročia stála socha ženy v ťažkom pápežskom hávu, ktorá v jednej ruke drží dieťa a v druhej žezlo. O existencii sochy i kultu niet pochýb - socha  tu skutočne stála a bola jedným z dôvodov, prečo sa Pápežkinej ulici pápežovia podľa tradície vyhýbali. Je však prekvapením, že za postavením sochy nestoja odporcovia cirkvi, ale jej samotní predstavitelia. Theodor, tajomník pápežov, vo svojom  spise De iuris Dictione Auctoritatis z roku 1413 píše: „V Ríme stojí mramorová socha pripomínajúca udalosť, ktorá sa tu prihodila, vraj tu žena porodila dieťa. Sochu tu dal postaviť pápež Benedikt, aby vzbudila hrôzu zo škandálu, ku ktorému došlo na tomto mieste.“ Theodor má na mysli pravdepodobne Benedikta XI. (1303-1304) alebo Benedikta XII. (1334-1342). Niektorí predstavitelia cirkvi mali pôsobenie ženy na pápežský stolec za dôsledok vyčíňania temných síl. Francúzsky dominikán Stephen de Bourbon v knihe De diversis materias praedicabiles z roku 1261 o Jane napísal: „Pre svoju snahu, rovnako ako zbehlosť, bola ustanovená sekretárom kurie. Neskôr sa vďaka diablovi stala kardinálom a nakoniec pápežom.“ Pápežka bola často spojovaná s diablom, buď ako jeho verná spoločníčka alebo ako nevinná panna porazená pekelnou silou. Podľa niektorých teórií mal dokonca príbeh o Jane predobraz v skutočnej historickej postave. Bola ňou šľachtičná Marozia, dcéra Theodory, ktorá sa stala milenkou pápeža Sergia lll. Marozia vtedy usilovne nasledovala príklad svojej matky, ktorá plynule pohybovali figúrkami na šachovnici vysokej cirkevnej politiky.

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: pinterest.com

Zástancovia teórie o Janinej existencii predkladajú i dôkazy. Jedným z nich má byť predmet, ktorý je zachovaný vo vatikánskom múzeu. Jedná sa o obrovský stolec z tmavofialového mramoru zvláštnych proporcií. Sedadlo je posadené vysoko a je v ňom vytesaný otvor do tvaru kľúčovej dierky. Na prvý pohľad sa zdá, že stolec bol kedysi používaný pápežom na telesnú potrebu, avšak sklonené operadlo a nápadne voľný a otvorený priestor pod otvorom nie sú pre „vyprázdňovací“  stolec typické, ani praktické. Tento kus nábytku, ktorý je známy pod mnohoznačným názvom sedia stercoraria, slúžil podľa legendy pri "potvrdení" pohlavia u novozvolených pápežov. Každý z kandidátov vraj na nej sedel pred tým, než sa jeho voľba potvrdila a kardinál mu vďaka premyslenému otvoru nahmatal semenníky. Tak bolo každé zvolenie pápeža v Lateránskej bazilike sprevádzané a potvrdené výkrikmi Duos testiculos habete t bene pendentes (Má dve semenníky a správne mu visia!) či skrátene Testiculos habet (Má varlata!), poprípade Habet! (Má!). Pri interpretácii takýchto predmetov je však potrebné zachovať istú opatrnosť. V období korunovácie pápežov v Lateránskej bazilike  boli totiž podobné stolice dve a môže sa tak jednať o akýsi ekvivalent pôrodnej postele, ktorá má symbolizovať, že nastávajúci pápež rodí novú matku cirkev. Ďalšou možnosťou je, že sú to prosté stolce z rímskych parných kúpeľov a otvory slúžili k odvádzaniu prebytočnej vody.

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: pinterest.com

Samozrejme, i použitie kvôli kontrole semenníkov by dávalo zmysel. Podľa knihy Leviticus sa totiž Hospodinovi nesmie prekladať to, čo je nejako poškodené a nedostatočné, čo znamenalo, že genitálne defektní jedinci nesmeli vykonávať kňazské funkcie. Milánsky historik Bernardino Coreo navyše vo svojej knihe Patria historia  z roku 1503 zachytil rozprávanie  svedka korunovácie Pápeža Alexandra Vl. z roku 1492 „ Nakoniec, keď skončili bežné ceremoniály sancta sanctorum a uskutočnil sa dodatok semenníkov, vrátil sa do paláca.“ Obdobne stredoveký kronikár Adam z Uska popisuje zvolenie Inocenta ll. v roku 1404: „Potom, čo obišiel miesto pápežky Jany, ktorá je spoločne so synom  vyobrazená v blízkosti kostola svätého Klementa, pápež zosadol z koňa a vošiel do Lateránskej kaplnky, aby bol usadený na trón. Tam ho posadili na stolicu z porfyru, v ktorej je dole vytesaný otvor za tým účelom, aby sa jeden z mladších kardinálov mohol presvedčiť o jeho pohlaví. Potom sa spieva Te Deum  a pápež je odprevádzaný k hlavnému oltáru.“ Dodatok semenníkov ako súčasť instronizačného ceremoniálu potvrdil i Bartolomeo Platina, správca  vatikánskej knižnice za pápeža Sixta IV., vo svojich „životoch pápežov“, pričom zavedenie tejto tradície spojuje práve s Janiným podvodom. Skúšku pohlavia pápežov okrem písomných prameňov dokladajú napríklad i dochované ilustrácie z diela švédskeho cestovateľa Lawrence Bamcka, zobrazujúce uvedenie Inocenta X, na trón.

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: cabinetmagazine.org

Ďalší dôkaz Janinej existencie sa má nachádzať v samotnom chráme svätého Petra nad hlavným oltárom. Jedná sa o dielo talianskeho barokového architekta Giana Lorenza Berniniho, ktorý na rozkaz pápeža Urbana zhotovil baldachýn, sochárske dielo skladajúce sa z rôznych "transformácií" ženskej tváre. Tvár žien rozpráva príbeh - šťastná a pokojná tvár je vystriedaná grimasou bolesti a utrpenia a následne tvárou novonarodeného dieťaťa. Berniniho dielo vraj rozpráva o pôrode pápežky Jany, nakoľko je tu vyobrazená maternica i telo tehotnej ženy a pravdepodobne i ženské genitálie. Odporcovia tvrdia, že ide o symboliku matky zeme a kolobehu života a baldachýn tu vyobrazuje pápeža, ktorý na svet privádza matku cirkev. Ani existenciu baldachýna teda nie je možné vnímať ako presvedčivý dôkaz. V konečnom dôsledku, u tajomného stolca i baldachýna platí, že keby dokazovali tak veľkú škvrnu na tvári cirkvi, boli by ako symboly skôr starostlivo skryté ako jasne zrozumiteľné na očiach širokej verejnosti. Problematika cirkevnej ikonografie je skrátka veľmi zložitá a máločo je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Príbeh o pápežke je určite nesmierne zaujímavý, čo dokazuje aj to, ako často bol interpretovaný a v koľkých verziách sa nám zachoval. Niet divu, naši predkovia sa od nás až toľko nelíšili a najrôznejšie škándály boli v obľube vždy. Ani množstvo jej portrétov by nás nemalo zmiasť, mnoho z nich je totiž vyobrazením apokalyptickej neviestky, ktorá sa často zobrazuje s pápežskou tiárou, pretože má predstavovať Rím. V Jánovej apokalypse sa totiž dočítame: „Tu som uvidel ženu sediacu na dravej šelme nachovej farby, plnej rúhačských mien, mala sedem hláv a desať rohov. Tá žena bola odetá purpurom a šarlatom. Tá žena, ktorú sú videl, je veľké mesto, panujúce nad kráľom zeme.“ 

Pápežka Jana: Prvá žena na Petrovom stolci alebo len mýtus stvorený odporcami cirkvi?
Zdroj: commons.wikimedia.org

Stačí však konštatovanie, že pápežka Jana nikdy neexistovala? Určite nie. Vieme, že  legenda zažila svoju zlatú éru v dobách, kedy sa cirkevní reformátori pokúšali o nápravu pomerov. V rámci kritiky bol stav pápežstva obľúbenou témou a skutočné či vymyslené prehrešky pápežov neustále sa opakujúcim motívom. Postavu Jany teda môžeme vnímať  ako súčasť protipápežskej propagandy. Príbeh aj preto postupne košatel a obohacoval sa o ďalšie a ďalšie detaily. Historik Alian Boureau však vidí korene legendy ešte hlbšie a tvrdí, že ide o karnevalovú paródiu z dvanásteho storočia. Je to vraj príklad obľúbeného sveta naruby, v ktorom zvieratá lovia ľudí, sedliaci vládnu kráľom a muži rodia deti. Správna interpretácia príbehu je teda stále otázkou a snáď i preto je tento príbeh stále atraktívny a dodnes sa stáva inšpiráciou mnohých kníh, seriálov a muzikálov.

Domov
Zdieľať
Diskusia