Muž dvoch tvári. Na jednej strane získaval násilím tajné informácie, ale o pár rokov neskôr sa snažil ľuďom pomáhať.
Henry Beecher sa preslávil svojím neoblomným bojom za etické a humánne praktiky v medicíne, čoho následkom spísal a následne vydal jeden z najdôležitejších dokumentov v histórii medicíny. Etika a klinický výskum, ako sa súbor spisov nazýva, však môže po odhalení Beecherovej minulosti vyznievať v skutku paradoxne, keďže sa dlhé roky venoval práve drastickým mučiacim experimentom. Že nešlo o žiadne nevinné hry, dokazuje aj rada úmrtí, ktorá nastala pri spomínaných vypočúvaniach. Humánne poburujúcu prácu vykonával pre CIA, no nebol v nej sám. Spolupracoval totiž s poprednými nacistickými lekármi a hrubými sadistami. Boli to práve výčitky svedomia, ktoré dohnali Henryho Beechera k spísaniu dokumentu používaného v USA v mierne pozmenenej podobe až dodnes?
Ale vráťme sa na začiatok. Henry Beecher, vlastným menom Harry Unangst, sa narodil na prériách pokojného stredozápadu v roku 1904. Koncom 20. rokov si dokončil titul bakalára z odboru fyzikálna chémia na štátnej univerzite v Kansase, po čom následne upriamil svoju pozornosť na Harvard. Zaujatý pomáhať živým bytostiam siahol po medicíne, čo je bezpochyby jedna z najprestížnejších a najnáročnejších fakúlt harvardskej univerzity. I tam sa však zaradil bezproblémovo, ba čo viac, patril medzi poprednú špičku medzi tamojšími študentmi. Štúdiom kráčal so špičkovými výsledkami, čoho dôkazom je aj ocenenie za najlepšiu dizertačnú prácu. Netreba asi hovoriť, že po skončení školy sa o neho nemocnice doslova bili. Vytúženého lekára si pod svoje krídla mohla zobrať však len jediná. Tou šťastnou sa nakoniec stala štátna nemocnica v Massachusetts, kde sa ujal role anestéziológa vedľa popredného chirurga Edwarda Churchilla. Post „obyčajného lekára“ ho však dostatočne neuspokojuje, a tak sa v roku 1935 vydáva do dánskeho výskumného centra riadeného laureátom Nobelovej ceny Augustom Kroghom.
Okrem profesie anestéziológa sa tiež značne zaujíma o fenomén placeba, ktoré chce skúmať a podrobiť mnohým testom a experimentom, aby sa tak dalo prakticky využívať v bežnej medicíne. S príchodom 2. svetovej vojny sa ale všetky plány menia a primárne ciele sa odsúvajú do stratena. Mocenským bojom o Európu si prešiel bez ujmy na zdraví. Pobýval totiž ako lekár na operačnom sále zachraňujúc zranených vojakov. Po skončení vojny sa však jeho stopa na dve desaťročia náhle stráca. V USA sa objavuje až v polovici 60. rokov, aby publikoval spis dokumentov, s ktorými rozpúta morálnu a hodnotovú vojnu. Text spôsobil taký rozruch, až sa o jeho obsah začal zaujímať aj sám Kongres Spojených štátov amerických. Publikácia o dĺžke štrnástich strán nesie názov Etika a klinický výskum a pojednáva o dvadsiatich experimentoch vykonaných na občanoch Spojených štátov. Vývoj rozpočtu medicínskeho výskumu v USA je pritom ohromujúci. Zatiaľ čo v roku 1945 vykazoval rozpočet sumu približne 700 000, o dvadsať rokov neskôr to už bolo 430 000 000, čo je 620-krát viac.
Aby sa predišlo akýmkoľvek únikom citlivých údajov, všetky experimenty sú ochudobnené o mená ľudí a názvy inštitúcii. Dokument plný mrazivých popisov a nekonvenčných informácii tak vystupuje úplne anonymne. Z papierov však vyplýva jediné. Neústupčivá a častokrát zneužívaná moc na strane prestížnych lekárskych inštitúcií, súkromných nemocníc, výskumných ústavov a lekárskych fakúlt. Na strane druhej nevedomosť zo strany bežných občanov, malých detí, mentálne postihnutých jedincov, väzňov a vojakov podstupujúcich experimenty a výskumy, o ktorých v mnohých prípadoch nemajú ani potuchy, keďže chýba akákoľvek informovanosť. Lekárske pokusy tak môžeme nazvať voľne prístupným hazardom so zdravým bežných ľudí. Konkrétnych prípadov porušenia etických zásad, na ktoré Beecher poukazuje, je skutočne mnoho. Tajuplné očkovanie s neznámymi látkami. Transfúzie krvi s rakovinovými bunkami zdravým pacientom. Podávanie liekov, ktorých účinky ešte nie sú známe, prípadne sú ešte len vo vývoji, samozrejme bez pacientovej vedomosti. Snaha o účelné neinformovanie subjektov je očividná na každej stránke. Dôvod je pritom jasný, pokrok v medicíne by napredoval omnoho pomalším tempom, a to sa nesmie pripustiť.
Úryvky z publikácie sa postupne dostávajú aj do dennej tlače a ľudom je tak predostretá tvrdá realita. Zároveň ale vidia v Beecherovi nesmierne odvážneho a uznávaného odborníka, ktorý sa nebál vyjsť s pravdou von. Najväčšej pocty sa mu však dostalo iba nedávno. Svetová zdravotnícka organizácia zaradila Beecherov dokument ako najvplyvnejší odborný text, ktorý pojednával o experimentoch na ľuďoch. Na jeho základe vzniklo dodnes viac než 500 obdobných štúdii. A čo že sa vlastne po vydaní článku zmenilo? Vznikajú nové pravidlá a smernice o eticko-právnych formách komunikácie a informovanosti s pacientom, teda ako presne pacientov o danom zákroku či konkrétnom výskume informovať. Nariadenia platiace v podstate dodnes. Za svoju odvahu a nesmierny prínos do vybudovania transparentnej medicíny dostáva tituly, gratulácie a rôzne ocenenia. Dokonca sa stáva členom inštitúcie zastupujúcej ľudské práva. Je však skutočne taký, na akého sa hrá? A čo v skutočnosti robil dlhých dvadsať rokov v Európe?
Práve ono časové okno ponúka trpké skutočnosti o Beecherovom pobyte v Európe. A na odpočinkovom pobyte tu teda rozhodne nebol. Po vojne totiž zastával mnohé významné funkcie pre americkú armádu, ale aj pre CIA. Jeho úloha bola prostá. Vyťažiť zo svojich protivníkov čo najviac informácii, ktoré by pomohli USA získať vedúcu pozíciu vo svetovej politike. Časom jeho počet „klientov“ stále viac narastal. Väčšina výsluchov sa pritom odohrávala v zajateckom tábore v Camp King v nemeckom Taunuse, do ktorého prúdili najmä nacistickí funkcionári. Tí boli pre Američanov v skutku prínosným zdrojom informácií. Najviac americká vláda vyzvedala v oblasti biologických zbraní a prevádzkovania koncentračných táborov. Veľmi horlivou témou boli potom pokusy na ľuďoch a to hlavne v koncentračnom tábore Dachau sídliaceho neďaleko Mníchova. Postupom rokov sa pozornosť upriamovala z nacistických veliteľov na špiónov Sovietskeho zväzu, no hlavné predmety výsluchu sa zásadným spôsobom nemenili. Využiteľnosť zbraní, experimenty na ľuďoch a rôzne chemické látky ovplyvňujúce správanie boli stále v kurze. Najmä tretia spomínaná problematika sa začala užívať v praxi aj pri samotných výsluchoch.
Z Camp King sa vypočúvacie metódy presunuli do frankfurtského Kronbergu, konkrétne do zariadenia s kódovým označením Villa Valdhof. Tu sa z vypočúvaných stávali bezútešné ľudské trosky. Testovanie najrôznejších psychotropných látok na ľudských subjektoch bolo naozaj v kurze. LSD, meskalín, či rôzne menej známe psychedelické substancie sa stali v Beecherovom malom laboratóriu skutočne obľúbené. Beecherovými metódami prešli stovky osôb, na ktorých okrem iného skúšal aj tzv. drogy pravdy. Behom viacerých výsluchov došlo aj k strate na životoch, no nie vždy stál v pozadí Beecher, ale brutálne metódy CIA. Podľa viacerých výpovedí a svedectiev predvádzal Beecher absolútne nehumánne metódy a to nielen na skutočných narušiteľoch slobody a demokracie, ale aj na ľudoch, ktorí boli iba podozriví. Po stovkách podaných dávkach LSD, meskalinu, psilocybínu a ich rôznych kombináciách zavítal Beecher v roku 1963 späť do USA, kde na neho zrejme začali dopadať činy z minulosti. O tri roky neskôr sa totiž odvážil verejne vystúpiť s dokumentom, ktorý navždy zmenil etické správanie v medicíne naprieč celým svetom.
