Krvácanie z rôznych otvorov tela, vypadávanie vlasov, to všetko bolo dôsledkom radiačných experimentov, v ktorých boli väzni vystavení Carlovi Hellerovi.
Počas studenej vojny mali NASA, ministerstvo obrany, ale aj ďalšie vládne inštitúcie kopu otázok a žiadne odpovede. Keďže si nemohli dovoliť zaostávať za ZSSR, našli si stroj na výsledky. Bol ním lekár Carl Heller, ktorý vysvetľoval, objasňoval a odpovedal. Ako k svojim zisteniam prišiel, nikoho veľmi netrápilo, alebo sa skôr báli odkryť celú pravdu. S etickým kódexom toho totiž Carlove metódy veľa spoločného nemali. Za pokusné osoby si vyberal väzňov, ktorým úmyselne zatajoval viaceré skutočnosti o dôsledkoch medicínskych experimentov.
Carl Heller nemal vždy zlú povesť, ba naopak, v USA patril medzi vedeckú elitu a uznávaného vysokoškolského profesora. Okrem iného bol aj držiteľom prestížnej ceny za chémiu CIBA a jeho srdcovou záležitosťou bola endokrinológia, ktorej sa roky venoval. Skúmanie funkcií a tvorby hormónov mal čoskoro vymeniť za pokusy s rádioaktivitou. Dnes sa jeho meno objavuje bok po boku s najslávnejším nacistickým experimentátorom Jozefom Mengelem, o ktorom si môžete prečítaj tu. Vedecké pôsobenie a experimenty Carla Hellera sa dostali ďaleko za únosnú hranicu ľudskej a vedeckej etiky. Vďaka štedrým dotáciám, ktoré mu významné inštitúcie ponúkali sa jeho vášeň pre objavovanie úplne vymkla spod kontroly. Nepísané zákony etiky sa vytratili po tom, čo za Hellerom prišlo začiatkom 60. rokov vedenie Komisie pre atómovú energiu s pracovnou ponukou. Hlavným cieľom bolo skúmať dôsledky radiačného žiarenia na ľudský organizmus a z výsledkov vyvodiť náležité závery.
V 60. rokoch síce existovali štúdie z Hirošimy a Nagasaki, ale vznikali až po samotnej tragédii, z čoho nemohli byť vyvedené relevantné závery, keďže sa nevedelo kto bol akému žiareniu vystavený. Kompetentní teda chceli navodiť laboratórne podmienky, aby bolo možné na dobrovoľníkoch skúmať presne kontrolované množstvá, z čoho by sa dali následne určiť presné závery. Záujem o výskum pochádzal z mnohých zdrojov. Americké ministerstvo obrany zaujímalo, či môže rádioaktivita ovplyvniť schopnosť pilotov riadiť bombardéry. Informácie boli dôležité najmä pre skutočnosť, že piloti trávili mnoho času v blízkosti zamorených území. Veľký záujem prejavila aj NASA, ktorú zaujímal vplyv vesmírnej rádioaktivity na plodnosť kozmonautov. Medicínske ústavy zasa pátrali po vzťahoch medzi žiarením a vznikom nádorov, prípadne rakoviny. Všetky zámery a ciele predávala Komisia pre atómovú energiu Hellerovi.
Na výskume sa podieľal od roku 1963 do roku 1973. V tomto období mu prináležali dotácie v hodnote 1,12 miliónov dolárov. Heller musel vymyslieť hodnoverný spôsob, ako dané subjekty testovať. Zameral sa na fyziológiu mužských semenníkov, na ktorých je možné vykonať objektívne merania bez toho, aby muselo byť ožiarené celé telo. Vplyv rádioaktívneho žiarenia na mužské pohlavné orgány mal vyústiť v jasnú predstavu dopadov na celé telo. Dôležitou otázkou však boli testované osoby. Ako niekoho prinútiť, aby na sebe nechal dobrovoľne pracovať tím vedcov a popritom svoje telo vystavoval extrémnym dávkam radiácie v mene vedy? Jednoducho. Zamerali sa na nižšie spoločenské kasty, ktoré sa dajú ľahko zlákať. Konkrétne trestancov z väznice v Oregone. Keďže za prácu vo väzení dostávali 25 centov na deň, za experimenty im ponúkli vedci celých 5 dolárov, čo bol takmer mesačný väzenský plat. Tým sa výhody nekončili. Pri akceptovaní pravidiel a podpísaní súhlasu na desať za sebou nasledujúcich opakovaní dostali naviac 50 dolárov priamo na ruku. Ďalších 100 dolárov na nich čakalo, keď budú po experimentoch súhlasiť s vykonaním vazektomie, aby sa mutácie neskôr zbytočne nešírili.
Záujem bol skutočne veľký. Chvíľami sa zdalo, akoby ani nečítali zmluvy a dohody, ktoré popisujú obsah experimentov. Faktom však bolo, že vedci v zmluvách zámerne veľa vedľajších efektov vynechali a väzni tak presne nevedeli, do čoho idú. Počet testovaných subjektov sa rôzni. Niektoré zdroje hovoria o čísle 70, iné až o počte 130. Drvivú väčšinu logicky tvorili negramotní muži čiernej pleti. Okrem finančnej odmeny boli väzni ovplyvnení aj inými aspektmi. Pre niektorých to bola služba vlasti, iným vedenie výskumu sľúbilo prihovorenie sa komisii, ktorá rozhodovala o podmienečnom prepustení. Či už boli dôvody súhlasu akékoľvek, všetko bolo plne legálne a nepriestrelné. Na dodržiavanie etických ako aj odborných pravidiel dohliadala rada Pacifickej severozápadnej výskumnej nadácie, ktorej predsedom bol Carl Heller. V priamej konfrontácii väznom zámerne klamal a možné následky bagatelizoval. Hovoril o možnom vzniku malého nádoru. Testy pokusným osobám popisoval ako silnejší röntgen. Pri neskorších konfrontáciách s novinármi nemal problém povedať pravdu. „Nechcel som ich zbytočne strašiť, preto som hovoril len o možnom vzniku malých nádorov.“ Tak zneli jeho slová po rokoch.
Účastníkom tajil hroziace kožné popáleniny, infekciu a krvácanie z pohlavných orgánov. Testovaný subjekt dostal behom desiatich minút na semenníky dávku asi 600 radov. Pre predstavu, je to zhruba toľko, ako vystaviť telo 600 röntgenom. U niektorých Heller neváhal a dávky sa nebál zvyšovať, pretože ako sám hovoril, odpovede často ležali za extrémami. V roku 1973 sa experimenty skončili a ruch laboratórií vystriedalo ticho. Pre väzňov sa však nič neskončilo. Zdravotné problémy sa pre nich iba začali. Mnohí z nich začali trpieť krvácaním z rôznych otvorov tela, vypadávaním vlasov a veľkými bolesťami. Rakovina a vznikajúce nádory boli len špičkou ľadovca. Tí, ktorí sa kvôli nedostatočnej informovanosti nedali vykastrovať, čelili ešte horším problémom. Splodili totiž deti, z ktorých bola väčšina postihnutá. Do roku 1979 bolo na Carla Hellera podaných 9 trestných oznámení zo strany bývalých väzňov. Okrem bolestného vo výške 2 300 dolárov za neumŕtvenie pri kastrácii sa však ničím neprevinil.
