Orol Eddie je síce najlepším športovým filmom roka, skrýva sa v ňom však omnoho viac (Recenzia)

Nenápadné filmy, v ktoré vložíte svoju dôveru a nakoniec vás potešia. To sú jedny z najkrajších filmových pocitov, či už ste cinefil, zbehlý fanúšik Hollywoodu alebo len radový divák. Nestáva sa mi pritom často, že odchádzam z kina taký nadšený, ako sa tomu stalo v prípade Eddie the Eagle, alebo Orla Eddieho, ak chcete. Dej hovorí najskôr o dieťati so slabými kolenami, ktorému bolo poradené, aby sa navždy vzdal športu. Dostane ale knihu o olympijských úspechoch. Práve tá v ňom vyvolá pocit, že sa športu jednoducho venovať musí. Je presvedčený o tom, že sa dostane na Olympiádu a  bude reprezentovať Veľkú Britániu. Eddie má talent a je usilovný, na Olympionika ale nemá, čo mu dáva najavo každý v jeho okolí, vrátane jeho rodiny. On sa však nevzdáva a vydáva sa za svojím snom. Na olympiádu sa nedostane ako lyžiar, ale ako skokan. Skokan, akého Británia vo svojich farbách skákať ešte nikdy nevidela. 

Povedali by ste si, že ďalší športový celovečerák natočený podľa skutočných udalostí už nechcete vidieť? Je to pochopiteľné, keďže sa ich poslednými rokmi v kinách objavovali mnoho. Eddie je ale jedinečný. Režisér a herec Dexter Fletcher (ide zatiaľ len o jeho 3. film) skĺbil zmesi nevídaných kvalít v takmer nepriestreľný celok. Ten tvorí zábavný, logický a emotívny scenár, dynamická réžia opierajúca sa o svižné dialógy zaujímavých a sympatických postáv, ktorým budete fandiť od začiatku do konca a jemnú hudbu, zároveň však plnú očakávaní. Soundtrack perfektne sedí k všetkým scénam, pričom niektorým z nich pomáha k postupnej gradácii. Scenár nezabieha k hluchým miestam a vďaka skvelému materiálu (histórii) tak čerpá z dojemného a nervydrásajúceho príbehu. Ten je navyše okorenený vtipnými prísadami, emotívnym zakončením a hlbším, nielen športovým posolstvom. Nepochybne ide o perfektný feel good film, pri ktorom sa viackrát pristihnete škeriac na plátno, aj keď na to nemáte skoro žiaden dôvod. Možno som si len začínal uvedomovať, že sa mi ten film veľmi páči a odpúšťam mu aj tie drobnučké chybičky, akých sa dopustil. 

Chybou však nebolo angažovanie Tarona Egertona čoby Michaela Eddwardsa, alebo ak chcete, Eddieho Edwardsa. Taron opäť potvrdil, že napriek svojmu veku a skúsenostiam už teraz patrí medzi hereckú špičku. Nielenže dokázal úžasne napodobniť správanie a vzhľad či mimiku skutočného Eddieho, statočne sa pobil aj s tým, že takmer celý film leží na jeho pleciach. Je sympatický, zábavný, no taktiež dokáže vyvolať emócie a spolu s réžiou vytvoriť aj grandiózny pocit očakávania z niečoho veľkého či napínavé momenty. O nič horšie na tom nie je Hugh Jackman čoby bývalý úspešný skokan Bronson Peary, ktorého absencia disciplíny vyradila z družstva a sľubnej budúcnosti. Jackman je úžasný herec a je veľká škoda, že neúčinkuje v až tak veľa filmoch. Jeho talent vybrúsený na divadelných doskách je poznať vždy, keď sa na plátne ukáže. Chémia medzi oboma postavami funguje skvele, nedočkáme sa žiadnych extrémnych klišé konfliktov ani umelo tlačených emócií. Zdá sa, že scenár povolil hercom byť kreatívny, no zároveň historicky presný. 

Stopáž je mierne natiahnutá, čo však vidím ako plus. Ako som tvrdil už vyššie, užíval som si prakticky celý film, ktorý buduje atmosféru, charakter postáv, ich motivácie či pozadie umelecky dokonalo. A tam je aj cítiť najväčší problém. Orol Eddie je remeselne úžasne zvládnutým filmom, ktorému nemôžete vytknúť nič. Od réžie, cez scenár a hercov až po strih a soundtrack. Všetko tu do seba zapadá, no až príliš učebnicovo. Všetkému dáte palec hore, ale ničomu dva. Eddie neohúri v pravom slova zmysle. Od začiatku do konca je tým istým filmom, od ktorého viete, čo máte očakávať, a približne v tej rovine sa drží po celú stopáž. Až vo finále vás pripúta do sedadiel a nechá vás tam sedieť, kým nerozdýchate bravúrne natočený finiš s myšlienkou, na akú sa dnes v športe už zabúda. Vytknúť by sa ešte dali CGI sekvencie skokov a pádov, dá sa to však vzhľadom na rozpočet pochopiť. Aj tak niektoré vyzerajú až príliš umelo, nereálne a ľudovo povedané - vygrcane. 

Nebudem sa opakovať, a tak len zhrniem, že Eddieho si užijete o to viac, čím viac snov ste ako dieťa mali. Čím viac sa s ním stotožníte, tým viac vás dostane jeho životná cesta a aj cieľ. Športovec, ktorý si získal srdcia miliónov ľudí a azda celého Anglicka, hoci sa takmer na tú Olympiádu ani nekvalifikoval. Veľmi veľké prekvapenie plné úžasných momentov, skvelých hercov, atmosféry, napätia a čiastočne aj humoru. Už len dúfať, že snímka aj niečo zarobí. V kine sme už klasicky boli presne štyria, a hoci je to smutné, dúfame, že po našej recenzii tomu dáte šancu aj vy. Sklamaní odchádzať nebudete, aj keď je možné, že tomu sami dáte o nejaký ten bodík menej. Ja som ale nadšený, a tak pri spomienke na Eddieho nemôžem dať menej, než 9/10. Dúfam, že Fletcher sa svojím budúcim filmom nenechá zahanbiť. To isté platí aj pre scenáristov Seana Macaulaya a Simona Keltona, pre ktorých išlo prvý celovečerný scenár.