Na pokorenie celého Nemecka stačil pár bežeckých topánok
Nacistické Nemecko, ako jedna z naprosperujúcejších krajín Európy a sveta hostila v roku 1936 Olympijské hry. Je to až tragické, že režim, ktorý vyvolal najväčšiu vojnu v doterajších dejinách, organizoval športový sviatok na oslavu mieru. Hitler a jeho kumpáni pritom už vedeli, že vypuknutie ďalšej vojny je len otázka času. Pre nacistov to však bola otázka prestíže. Rasová politika nepustila a tak bolo dôležité ukázať nadradenosť árijského plemena celému svetu. Ako sa hovorí, človek mieni, ale Pán Boh mení a tak sa aj v Berlíne zrodila hviezda, ktorá mala z Hitlerovho pohľadu jedinú chybu - nebola biela.
Jesse
James Cleveland "Jesse" Owens sa narodil 12. septembra 1913 v Oakville v štáte Alabama. Pochádzal z chudobnej rodiny bývalých otrokov. Jesse bol najmladší z desiatich detí. Jeho otec pracoval ako robotník, no keď mal Jesse 9 rokov, otec prišiel o prácu a tak sa celá rodina presťahovala do Clevelandu v Ohio. Tam boli podmienky o čosi priateľnejšie a navyše tam nepanovala až taká tvrdá rasová segregácia ako na juhu Spojených štátov. S týmto obdobím sa spája aj Jesseho nové meno. V škole, keď ho učiteľka vyvolala, aby sa predstavil, odpovedal, že sa volá JC (James Cleveland). Pre silný južanský prízvuk mu však nebolo dobre rozumieť a tak všetci počuli "Jesse". Toto nedorozumenie spôsobilo, že jedna z najväčších športových legiend americkej histórie je známa skôr pod prezývkou ako pod vlastným menom.
Mladý Owens chodil v Clevelande do školy, no popritom sa snažil pomôcť rodine ako sa dalo. Otec a starší bratia pracovali v miestnej oceliarni, no Jesse si privyrábal rôznymi pomocnými prácami. Roznášal letáky reštaurácií po meste alebo pomáhal v kuchyni týchto podnikov. Už počas štúdia mal záujem o aktívny šport a čoskoro si ho aj všimli, ako veľmi rýchleho a talentovaného šprintéra. Po nástupe na strednú školu začal aktívne trénovať pod dohľadom Charlesa Rileyho, ktorému Jesse prisudzoval svoje úspechy aj neskôr. Na strednej škole sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou - Minnie Ruth Solomon - s ktorou mal tri dcéry.
Jesseho športová kariéra pomerne rýchlo stúpala, čo vzhľadom na americkú rasovú neznášanlivosť nebolo úplne normálne. Napriek tomu sa jeho talent a rýchlosť nedali prehliadať. Kam prišiel, tam spôsobil obrovské zmeny a takmer vždy sa kvôli nemu prepisovali tabuľky rekordov. Ešte počas strednej školy vyrovnal svetový rekord v šprinte na 100 yardov (91 m) - 9,4 sekundy. Darilo sa mu aj v skoku do diaľky a tiež v skoku do výšky, no jeho hlavnou prednosťou bol šprint. Trénerom i organizátorom bolo jasné, že ide o neskutočne talentovaného športovca, ktorý by mohol Spojené štáty presláviť aj za hranicami. V roku 1935 vyhral štyri vrcholné podujatia (a vytvoril alebo vyrovnal niekoľko svetových rekordov - dokonca v priebehu jedného dňa) a rovnako aj v roku 1936, čím sa kvalifikoval na Olympiádu v Berlíne. Tam napokon pozbieral rovnaký počet medailí.
Nemecko
Situácia v Európe sa začala výrazne komplikovať a pravicové hnutia získavali čoraz viac popularity. Fašistickému Taliansku sa podarila invázia do Etiópie, čo bolo na Apeninskom polostrove vnímané, ako návrat Rímskeho impéria. Etiópia predstavovala pre Talianov a ich národnú hrdosť obrovský úspech a nikto na nezamýšľal nad tým, že táto africká krajina je pre Taliansko a jeho ekonomiku skôr príťaž. Nacistické Nemecko sa zasa zmocnilo oblasti Porýnia, ktorá bola od prvej svetovej vojny demilitarizovanej zóny. Wehrmacht si zasa vo veľkom "zacvičil" v Španielsku, kde prebiehala občianska vojna. Nacistická armáda sa do tejto vojny oficiálne zapojila iba ako poradca, no množstvo nemeckej techniky a tiež jednotiek svedčili o tom, že nemecké vrchné velenie vníma španielsky konflikt ako ideálny priestor na získanie vojenských skúseností. Nacistická strana bola pri moci už tri roky a Hitler mal v pláne predstaviť svetu nové Nemecko.
Krajinu, ktorá sa napriek porážke v prvej svetovej vojne dostala zo všetkých problémov a je pripravená zaujať postavenie vo svetovej politike, ktoré jej (podľa nacistov) právom patrí. Olympijské hry boli ideálnou príležitosťou, aby nacistická propaganda predstavila znovuzrodené Nemecko. Šéf propagandy - Joseph Goebbels - mal jasný cieľ a tento cieľ bol v skutočnosti nadradený nad všetko ostatné.
Dokonca ani samotná Olympiáda a jej výsledky neboli pre nacistov tak podstatné, ako bolo dôležité, aby si svet uvedomil, čo Hitler dokázal za tak krátky čas. Oslavy najväčšieho športového sviatku boli ideálnou príležitosťou pre plnenie plánu. Hitler a jeho nohsledi si však zaumienili, že nielen výsledky, ale aj ich ideológia musia byť preverené. Aj k tomu sa náramne hodilo športové podujatie, na ktorom si merali sily najlepší z najlepších. Nemeckí športovci mali dokázať, že árijská rasa je skutočne nadradená všetkým ostatným. V školiacich programoch nacistickej strany boli dôsledne vybraní športovci a športovkyne, ktoré mali svoju krajinu reprezentovať na vrcholových podujatiach. Hlavne okolo Himmlera sa pohybovalo množstvo ideologických architektov nacistického režimu. Himmler bol sám posadnutý výskumom a dokazovaním, že árijská rasa je skutočne nadradená všetkým ostatným. V štruktúrach SS boli vybudované prepracované cvičné strediská, kde dôkladne vyberali, skúmali a systematicky pripravovali nemeckých športovcov. Podobné centrá boli aj pre školenie dôstojníkov SS alebo pre školenie rádových vojakov, kde boli členovia vyškolení po stránke ideologickej, ale tiež po stránke fyzickej.
Olympijské hry 1936
Ako už bolo naznačené, Letné olympijské hry 1936 boli pre nacistické Nemecko veľmi dôležité hlavne z hľadiska propagandy. Pritom o tom, že sa budú konať v Berlíne, sa rozhodlo v roku 1931, teda ešte pred tým, ako sa Nacisti dostali k moci. Kandidátom na usporiadateľa bola ešte Barcelona, no nacisti sa rozhodli, že Olympiádu naplno využijú vo svoj prospech. V Berlíne bol vystavaný nový olympijský štadión, ktorý bol so svojou kapacitou 100 000 miest najväčším na svete. Nacisti pripravili aj rozsiahly komplex ostatných športových centier. Pripravili najmodernejšie telocvične a cvičiská, ale tiež zabezpečili všetko pre plynulý pobyt športovcov aj divákov. Z organizačného hľadiska boli Olympijské hry 1936 skutočne dokonale zvládnuté.
Nacisti si dali záležať aj na využití najmodernejších technológií. Boli to prvé hry, ktoré boli vysielané do celého sveta. Rozhlasové spoločnosti sa predbiehali v tom, kto získa najlepšie miesta na štadióne a tak aj napriek mnohým výpadkom a technickým problémom, bol prenos z Olympiády prenášaný do rádií v 41 krajinách. Na štadiónoch bol rozmiestnený aj kamerový systém a zábery z podujatia sa tak dostali do tzv. filmových týždenníkov (akýsi predchodca súčasných televíznych správ). Goebbels sa v propagande hier skutočne vyžíval a poveril dokonca Leni Riefenstahlovú, aby spracovala dokument z Olympiády. Riefenstahlová s nacistami už spolupracovala a práve objednávky od šéfa ríšskej propagandy boli pre nemeckú umelkyňu jedny z najdôležitejších a najčastejších. Pripravila dokumentárny film Olympia, ktorý sa vysielal v dvoch častiach: 1. Festival národov a 2. Festival krásy. Riefenstahlová bola známa novátorskými prvkami v stále mladom filmovom priemysle a svojej povesti nenechala nič dlžná ani počas Olympiády. Kameru, napríklad, umiestnila na vopred vybudovanú koľajnicu pri trati, ktorá sa pohybovala zarovno so športovcami. Tieto techniky sú v súčasnosti úplne bežné, no v roku 1936 to boli absolútne prelomové prvky moderného športu a neskôr aj modernej kinematografie. Riefenstahlová okrem toho použila aj podvodné kamery, aby mohla snímať aj vodné športy, čo bol rovnako priekopnícky skutok. Takisto využila mnohé nové techniky v strižni, ako napríklad spomalenie záberu, ktoré jej dokumentárnemu filmu priniesli slávu a tento film patrí dodnes do top kategórií priekopníckych filmových snímkov všetkých čias. Olympiáda v Berlíne v roku 1936 priniesla viacero takýchto novátorských prvkov. Ďalším z mnohých bol beh z Olympie do centra nacistického Nemecka. Bol to v podstate prvý beh s olympijským ohňom v histórii. Berlínska Olympiáda tak bola prvá, ktorá bola otvorená zapálením pochodne, ako je to zvykom dodnes.
Napriek týmto novátorským prvkom bolo športové podujatie oslavujúce mier a ľudskosť výrazne poznamenané nacistickým režimom a tak sa zapísalo aj do histórie. Okrem už spomínaných propagandistických cieľov nacistického vedenia, mala Olympiáda aj ďalšie (z pohľadu nacistov) "praktické" obmedzenia. V nemeckom športovom výbere nesmeli, pochopiteľne, pôsobiť Židia, Rómovia či inak perzekvovaní občania. Židia mali dokonca zakázaný vstup na športoviská a nesmeli sa nijako podieľať (aktívne alebo pasívne, teda ako diváci) na celom priebehu Olympiády. Nacistické zložky sa snažili Židov čo najviac "upratať", aby neboli na očiach hlavne členom zahraničných delegácií a novinárom. Nechceli, samozrejme, dopustiť, aby bol obraz znovuzrodeného Nemecka poznačený akýmkoľvek negatívnym dojmom, keďže o perzekúciách Židov sa už hovorilo po celom svete. Mnohí židovskí športovci z iných krajín sa rozhodli Olympiádu bojkotovať. Práve z toho dôvodu boli po celom Berlíne odstránené antisemitské nápisy "Židom vstup zakázaný", no ich pohyb bol kontrolovaný zvýšeným počtom bezpečnostných zložiek.
Jesse a Olympiáda
Nacistická propaganda a spoločnosť si doslova robila posmech z pretekárov čiernej pleti a vyslovene považovali za hanbu pre národ, ak sa nejaká krajina spoliehala na športovcov "podradnej" rasy. Jesse sa preslávil tým, že na tejto Olympiáde vyhral 4 zlaté medaily a vytvoril nové svetové rekordy (beh na 100 m, beh na 200 m, štafeta a skok do diaľky) a tiež tým, že mu Vodca národného socializmu údajne odmietol podať ruku a zablahoželať k víťazstvu. Vo všeobecnosti sa uvádza, že Hitler zúril, keď afroamerickí športovci na Olympiáde zbierali cenné kovy, ako jablká zo stromu. Pre Spojené štáty získali športovci tmavej pleti celkom 11 medailí, z toho 4 boli Owensove. Teórie o podradnosti afroamerickej rasy dostali na týchto športových hrách výrazné trhliny a nacistickí ideologickí vodcovia museli zmierniť svoje vyjadrenia, aby sa úplne nezosmiešnili. Hitler vraj odmietol prijať a podať ruku Jessemu, pretože on ako príslušník podradnej rasy, jednoznačne ponížil nielen nemeckých pretekárov, ale ponížil aj celú rétoriku národného socializmu, čo bolo omnoho podstatnejšie.
Niektoré zdroje však uvádzajú, že Owens nebol pre Hitlera až taký problém. Hitler odmietol prijať už v prvých dňoch amerického medailistu Corneliusa Johnsona a zablahoželal iba nemeckým športovcom, čím takmer zarobil na obrovský škandál. Olympijský výbor nacistického Vodcu upozornil, že nemôže takto degradovať niektorého športovca. Hitler mal prijať všetkých alebo žiadneho športovca. Síce zúril, že ho členovia výboru poúčali, no bolo zrejmé, že Nemecko si nemôže dovoliť škandál a tak sa údajne rozhodol, že neprijme žiadneho víťaza.
Tým sa v podstate vyhol aj kontaktu s Jessem. Skutočne tak pri odovzdávaní medailí neprišli do kontaktu, keďže Vodca opustil štadión pravidelne pred oceňovaním víťazov dňa. O to vrúcnejšie blahoželal nemeckým pretekárom počas audiencií vo svojom sídle. Owens sám to však bral športovo a na Hitlera nespomínal so zatrpknutosťou. V druhý deň hier, keď nastupoval na svoj prvý závod, si spomínal:
"Keď som prechádzal okolo kancelára, tak som naňho mávol na pozdrav a on mávol mne. Myslím si, že v tomto boli novinári k Hilterovi nespravodliví."
Dokonca v roku 1960 vyšla na povrch informácia, že celá problematika ohľadom ľudskej a športovej urážky bola umelo podporovaná po skončení vojny. Istý novinár sa koncom 50. rokov stretol s Owensom, ktorý povedal, že Olympiáda bola jedným z najkrajších okamihov v jeho živote. Hitler mu údajne rukou skutočne potriasol a zablahoželal mu k výsledkom. Túto udalosť vraj zdokumentovali aj novinári, no spoločenská objednávka po vojne chcela ukazovať Hitlera iba v negatívnom svetle a preto sa im viac hodil obraz Vodcu, ktorý zúril nad víťazstvom černocha Owensa. Tento model udalostí sa však oficiálne nepotvrdil.
V spojitosti s Jessem a Olympiádou je veľmi podstatná ešte jedna udalosť. Asi najťažší závod, ktorého sa na hrách zúčastňoval, bol skok do diaľky. Jessemu sa nedarilo správne odraziť a tak mal aj jeden pokazený pokus. Po rokoch si spomínal, že to bol skutočne "deň blbec", keď sa mu nedarilo takmer nič. V tom k nemu pristúpil nemecký pretekár Luz Long, ktorý mu poradil, ako zmeniť rozbeh. Jesse napokon skočil nový svetový rekord 813 cm.
Po Olympiáde
Športoví odborníci sa zhodujú, že Jesse bol jedným z mála športovcov, ktorí by boli schopní súťažiť aj so súčasnými pretekármi, ktorí sa pripravujú podľa moderných tréningových postupov. Napriek enormnému talentu sa Jessemu po návrate do vlasti dostalo slávy hodnej Usaina Bolta len naoko. Od súčasnej šprintérskej ikony sa líšil v tom, že naň nečakali výhodné reklamné kontrakty a iné možnosti, ktorými by zlepšil svoju finančnú situáciu. Dôvodom bola silná rasová segregácia v Spojených štátoch. Jesse sa tak vrátil do krutej reality americkej spoločnosti. Pri jednom z večierkov, napríklad, v honosnom hoteli v New Yorku, ktorý sa konal na počesť víťazov Olympiády, kde bol Jesse celkom pochopiteľne najväčšou hviezdou, musel napriek všetkému použiť nákladný výťah.
Spoločnosť nebola ochotná zmeniť svoj segregačný postoj ani v tomto prípade. Jesseho dokonca odmietol prijať prezident Roosevelt, čo je v prípade úspešných športovcov dodnes bežná vec a ich audiencia v Bielom dome je samozrejmosťou. Jesse si po rokoch spomínal:
"Všetci si spomínali, že mi Hitler odmietol v Berlíne podať ruku. Keď som sa však vrátil domov, nemohol som si v autobuse sadnúť dopredu, pretože som čierny. Hitler ma neurazil, to Roosevelt ma ignoroval."
Jesse sa po Olympiáde živil ako údržbár, ale tiež aj ako "cirkusant", keď sa pre peniaze a pobavenie ľudí pretekal s koňmi, psami alebo autami.
Zmena nastala až po vstupe Spojených štátov do vojny, keď sa Jesse stal symbolom boja proti nacistom. Vystupoval v rôznych talkshow, reklamách a tiež v náboroch americkej armády. Mal z toho celkom slušný príjem, vďaka čomu si zabezpečil živobytie. Uznania prezidenta sa mu dostalo až po vojne. V roku 1955 ho prezident Eisenhower menoval za čestného ambasádora športu. Jesse naďalej vystupoval v rôznych diskusných reláciách a v rozhlase, no postupne sa na jeho hviezdu zabúdalo. Zomrel na rakovinu pľúc v roku 1980. Nemecký športovec, ktorý mu počas zápolenia v roku 1936 pomohol, zomrel v uniforme Wehrmachtu v roku 1943. Za svoje športové gesto získal posmrtne medailu zakladateľa olympijského hnutia Pierre de Coubertina.
