Juraj Ferko nám do Refresheru prišiel porozprávať o metódach, ktoré využíva pri tréningu psov. Vysvetľuje ich aj na základe skúseností zo života.
„Väčšina problémov – od separačnej úzkosti cez agresivitu až po ťahanie na vôdzke či neúspešné privolanie – vychádza práve z toho, že psa titulujeme do pozície veliteľa. Psy nepoznajú seberovného, buď ste nad, alebo pod,“ hovorí Juraj Ferko, ktorý koučuje psy, ale aj ich majiteľov.
Juraj Ferko je človek, ktorý dokonale rozumie potrebám štvornohých chlpáčov a snaží sa pracovať tak, aby svojím konaním pomohol im aj ich majiteľom. Na svoju prácu sa pozerá inak ako drvivá väčšina cvičiteľov psov. Snaží sa pochopiť, ako funguje mozog psa či ako reaguje na rôzne podnety. Verí, že raz budú ľudia rozumieť chemickým procesom, ktoré sa v hlavách odohrávajú, a nájdu spôsob, ako ich aspoň čiastočne ovládať.
V Refresheri ti každý deň prinášame články z domova i zo sveta, ale aj zaujímavé rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť náš redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Juraj Ferko nám do Refresheru prišiel porozprávať o tom, s akými problémami sa ľudia najčastejšia pasujú pri výchove psov, aj to, aké metódy sám používa. Rozhovor obohatil o niekoľko zážitkov z praxe.
V kynologickom klube kedysi používali sťahovacie a ostnaté obojky, biče aj obušky.
Ako dlho sa venujete výcviku psov?
Prvýkrát som išiel na cvičák, keď som mal deväť rokov. Rok nato mala trénerka dopravnú nehodu a nemohla sa na tréning dostaviť. Býval som kúsok odtiaľ a pamätám si, že volala z telefónnej búdky rodičom, aby som prišiel na cvičisko a oznámil ostatným, že nemôže prísť. Ako desaťročný som odviedol celý tréning. Ďalší týždeň trénerku tí istí ľudia prosili, aby som trénoval znova ja.
Takže ste sa stali plnohodnotnou súčasťou klubu?
Áno, ešte pár rokov som bol súčasťou kynologického klubu. Neskôr sa nám však rozdelili názory a odišiel som. Ťahalo ma to ďalej, chcel som sa učiť viac o psoch a trénerka nám dookola tvrdila, že už všetko vieme. Okrem toho sa mi nepáčili metódy, ktoré boli na môj vkus príliš tvrdé. Používali sťahovacie a ostnaté obojky, biče aj obušky. Tieto veci boli na konci 90. rokov normálne.
Čo sa dialo po odchode?
Spolu s mojou terajšou manželkou sme sa rozhodli založiť školu pre psov. Moji rodičia, obaja vysokoškolskí profesori, však do toho vstúpili a poslali ma, nech sa idem najprv vzdelávať. Našiel som Dog Coaching Academy. Je to veľká škola, ktorá pôsobí v mnohých krajinách sveta. Jeden zo zakladateľov je Nemec žijúci v Rakúsku, kde je aj menšia pobočka. Nachádza sa v Alpách, asi 200 kilometrov od Viedne. Tam som sa naučil niečo úplne nové a prvýkrát to potom priniesol aj na Slovensko.
Sú to takzvané metódy pozitívneho podmieňovania. Znamená to, že sa pes dá cvičiť aj bez toho, aby som naňho vyvíjal psychický nátlak a aby som pracoval so strachom. Viem zviera navigovať.
Pes je vlastne špičkový podnikateľ. Taký typický slovenský. Za minimum času chce maximum zisku a ideálne bez akejkoľvek námahy.
Následne ste založili vlastnú školu, kde ju nájdeme?
Pobočiek je veľa. V Bratislave máme zatiaľ dve – v Petržalke a Podunajských Biskupiciach. Tretia škola bude v Rači a možno, ak sa pošťastí, aj v Dúbravke. Ďalej máme výcvikové strediská aj v Pezinku a v Nitre a chystáme aj Nové Mesto nad Váhom.
Individuálne tréningy však robím kdekoľvek. Chodím za existujúcimi klientmi aj do zahraničia, do Rakúska, Čiech, Nemecka aj Švajčiarska. Je to moja hlavná časť roboty. Mám tím trénerov, ktorí sa zameriavajú na poslušnosť psov na cvičiskách a učia ľudí zvládnuť základy.
Ja som ten, ktorý keď zlyhajú všetky štandardné metódy pri problémových správaniach, vyráža pomôcť rodine a psovi. Vymyslím špeciálny postup na mieru.
Ako by ste definovali problémové správanie?
Je ich veľa. Ja robím v rámci nášho tímu najmä agresívne správanie. Len čo mám nejakého psíka, ktorý je ostrý na ľudí, tak nechcem od svojich trénerov, aby s týmto išli bojovať. Je to nebezpečné.
Dá sa agresivita psa odnaučiť?
Všetko sa dá. Stojí to však veľa času a energie. Pes je také adaptabilné zviera, že si zvykne prakticky na čokoľvek. Prv však musím porozumieť, akým spôsobom vníma svet, a nájsť cestu najmenšieho odporu. Realita je totiž taká, že pes je vlastne špičkový podnikateľ. Taký typický slovenský. Za minimum času chce maximum zisku a ideálne bez akejkoľvek námahy.
Aké extrémne prípady ste riešili?
Uvediem dva extrémy, ktoré ukazujú to, že sa vždy musím prispôsobiť a tolerovať metódy, ktoré má daná rodina zaužívané. Ide mi najmä o to, aby sa mal dobre pes, nie človek. Veľa ľudí to uráža.
V prvom prípade som prišiel ku človeku, ktorý mal veľkého silného psa. Jeho výchovná metóda, kým som neprišiel, bola, že svojho psa bil lopatou po hlave. Ja som vtedy pochopil, že keď budem tomuto človeku rozprávať o pamlskoch, tak to fungovať nebude. Hľadal som teda cestu, v prvom rade takú, pri ktorej sa nebude ubližovať psovi. Zároveň však takú, pri ktorej si daný človek stále bude hladkať svoje ego, čo potrebuje.
Druhý extrém bol, že som prišiel k inému človeku, ktorému vadilo, že ho jeho pes ťahá na vôdzke. Ja som zobral vôdzku, pes mi ju napol a ja som ho potiahol naspať. Ten človek ma vyhodil. Tvrdil, že si nenechá týrať psa. Nakoniec sme však spolupracovali a našli sme cestu, ktorá nezahŕňala potiahnutie vôdzky. Bola to pre mňa dosť veľká výzva. Prvá základná metóda, aby pes neťahal, je, že mu dám spätnú väzbu.
Ako reagujú ľudia, keď im poviete, že by mali dať svojho psa radšej preč?
Raz som dostal spŕšku nadávok a vyhrážok, že skončím na súde. Ja som si však naďalej stál za svojím a ľudia nakoniec pravdepodobne pochopili, kde bola chyba. Bola to trojčlenná rodina, ktorá žila v garsónke s tromi argentínskymi dogami.
Existuje metóda, ktorú praktizujete, ale ľuďom príde drastická?
Napadá mi problematika separačnej úzkosti psa, keď je niekedy nevyhnutným riešením to, že treba psa zatvoriť do klietky. Majitelia si často predstavujú, že je to zatváranie psa do väzenia, kde trpí. Tam však prichádzam ja so psychológiou a s argumentáciou. Vysvetlím im etologické princípy a históriu psovitých šeliem, z ktorej vyplýva to, že ten pes klietku vlastne chce. A miluje ju. A je v nej šťastnejší ako v nejakej obrovskej open space obývačke.
Už keď má šteňa dva mesiace, mal by som sa k nemu správať tak, ako by som to robil o dva roky.
Prečo ju chce?
Pes je veľmi teritoriálne založené zviera. Hneď ako odchádza z domu nadradený člen svorky, pes na seba preberá všetku zodpovednosť za bezpečie priestoru. Keď necháte psa v trojizbovom byte, kde sú pootvárané všetky dvere a okná, pes nemôže v kľude spať. V určitej frekvencii totiž pes musí skontrolovať každé okno, dvere, balkón či ventilátor na WC. Chce mať prehľad o tom, že je to bezpečné.
Preto prvá rada znie: nechávajte psa vždy v jednej miestnosti s minimom vstupov. Keď bude pes v spálni na posteli, kde je jedno okno a jedny dvere, a bude chcieť skontrolovať bezpečnosť, tak len zodvihne hlavu, pozrie doľava a doprava. Povie si, všetko ok, môžem spať ďalej. Vo veľkých bytoch dokážu psy nabehať aj dva kilometre denne.
Ako sa prejavuje separačná úzkosť u psa?
Tých prejavov je teoreticky nekonečno. Najčastejšie sú to zvukové prejavy – deštruktívne – či nehody, keď sa psy pocikajú. Je to preto, že sa psovi pod stresom zrýchľuje metabolizmus. Nastupuje adrenalín, ktorý zrýchľuje všetky procesy v tele psa. To znamená, že pes, ktorý bežne vydrží aj 12 hodín bez čúrania, zrazu po dvoch hodinách pod stresom nevydrží.
Je dôležité trénovať psa od šteňaťa?
Určite. Keď prídem domov s malým šteňaťom, chcem mu ihneď dávať emóciu, byť neustále vo fyzickom kontakte a splniť mu modré z neba. Je to emócia, ktorá nemá logiku. Už keď má šteňa dva mesiace, mal by som sa k nemu správať tak, ako by som to robil o dva roky. Od prvého dňa ho nechávam samého doma a chcem od neho niečo prv, než dostane žrať.
Základný princíp mäsožravcov na tejto planéte je, že keď sa chcú nažrať, musia vykonať náročnú fyzickú aktivitu. Keď dáme psovi žrať len tak, hneď, porušíme to. A tým, že to porušíme, sa degradujeme na služobníčka, ktorý dá psovi všetko na striebornom podnose „for free“. Takže predtým ako mu dám žrať, zahrám sa s ním schovávačku alebo ho naučím reagovať na jeho meno. Skrátka si to jedlo musí zaslúžiť.
Psy nepoznajú seberovného, buď ste nad, alebo pod.
Existuje nejaký spôsob, ako si má človek vyberať psa?
Som presvedčený o tom, že by mal brať do úvahy najskôr vlastnosti a predispozície, až v treťom rade sa pozeral na veľkosť a vo štvrtom na výzor. Je to podobné ako pri výbere auta. Môže sa mi páčiť G-čkový mercedes, ale zhodnotím si, že by ma jeden kilometer nemal stáť viac ako 15 centov, lebo inak na to nemám. A to G-čko, keď žerie 25 litrov na 100 kilometrov, tak to asi nebude auto pre mňa.
Najprv si teda určím parametre, vyhľadám autá do určitej spotreby, potom zadám napríklad veľkosť a tak ďalej. Skrátka, zúžim si výber, z ktorého potom vyberám.
Myslíte si, že k tomu ľudia reálne pristupujú takto zodpovedne?
Ľudia si nakupujú psov pocitovo. Ale nájde sa pár zodpovedných, ktorí to robia tak, že keď si chcú vybrať, zavolajú ma na konzultáciu. Donesiem im atlas psov, v ktorom je 400 plemien, vezmem si papier a pero a idem si písať. Mám súbor približne 25 otázok, ktoré sa ich pýtam, a keď mi zodpovedajú, poviem im, že aha, tu je osem plemien, ktoré sú vhodné, vyberte si.
A čo psy z útulku? Dokážete poradiť aj s nimi?
To je iná kategória, ale, samozrejme, vidím určitú formu podobnosti psa s nejakým plemenom, u ktorého poznám povahu správania a účel, na čo bol ten pes šľachtený. To do určitej miery zohľadňujem. Dá sa dobre vyprofilovať aj útulkáč.
Keď odchádzate z domu a idete v lodičkách na párty, pes vie, že nejde s vami. Len čo si dávate špinavé bagandže, v ktorých spolu chodíte na lúku, tak už je pri vás a teší sa. Vie to podľa toho, čo si obliekate, lebo je to rituál, ktorý sa opakuje.
Môže pes nadobudnúť traumu aj počas života?
Pes má tri typy pamäti. Prvá je krátkodobá, ktorá trvá pár sekúnd. Pes si spája napríklad, že sadnem si a dostanem pamlsok. Je to veľmi rýchla akcia a reakcia. Druhý typ je rituálna, keď sa niečo veľmi často opakuje. Pes si dokáže zapamätať nejaké sekvencie svojho života až v rozsahu niekoľkých minút.
Napríklad keď odchádzate z domu a idete v lodičkách na párty, pes vie, že nejde s vami. Len čo si dávate špinavé bagandže, v ktorých spolu chodíte na lúku, tak už je pri vás a teší sa. Vie to podľa toho, čo si obliekate, lebo je to rituál, ktorý sa opakuje.
Tretia pamäť je bezpečnostná. Tam sa dostanú veci okamžite a s veľmi dlhodobým trvaním. To znamená, že keď pes zažije situáciu, ktorá mu ohrozovala zdravie alebo život, alebo spôsobila bolesť či paniku, zapamätá si ju okamžite. Bezpečnostné mechanizmy v hlave psa zabezpečia, že do budúcna sa tejto situácii bude vyhýbať všetkým arzenálom, ktorý má.
Aké najčastejšie problémy majú vaši klienti so psami?
Dá sa to zhrnúť do jedného problému, ktorým je, že človek poslúcha svojho psa. Napríklad večer sedí doma pred telkou, pes príde, položí hlavu na koleno a čaká, že ho človek pohladká. To je však situácia, keď dal pes povel človeku. Ak ho poslúchnem a potom očakávam opak, že on bude poslúchať mňa, tak je to v rozpore s hierarchickou štruktúrou, ktorú má pes zakódovanú v hlave.
Takže väčšina problémov – od separačnej úzkosti cez agresivitu až po ťahanie na vôdzke či neúspešné privolanie – vychádza práve z toho, že psa titulujeme do pozície veliteľa. Psy nepoznajú seberovného, buď ste nad, alebo pod.
A kedy môžeme očakávať, že sa pes začne meniť?
Existujú aj zázraky na počkanie, ale je to veľmi individuálne. Drvivá väčšina problémov je v horizonte štyroch až šiestich týždňov.
