Na Ukrajine strávil tri mesiace. Navštívil Ľvov, Kyjev, no napokon skončil v ostreľovanom Charkove.
Pavol Pekarčík je slovenský dokumentarista, ktorý sa po ruskej invázii na Ukrajine začlenil do komunity dobrovoľníkov, utečencov či vojakov na fronte. Približne 3 mesiace žil život, ktorý si len málokto z nás dokáže predstaviť. Ak sa ti rozhovor s ním bude páčiť a chceš podporiť kvalitnú tvorbu, pridaj sa do klubu REFRESHER+. Získaš neobmedzený prístup k prémiovému obsahu, ale aj množstvo ďalších výhod.
Šiel si po vypuknutí vojny hneď na Ukrajinu?
Nie, ty tie prvé dni nemáš žiadnu šancu. Aby si sa mohol pohybovať vo vojne, hoci to znie smiešne, potrebuješ papiere. Keď ich nemáš, tak môžeš veľmi ľahko dopadnúť zle. Ale aj keď ich máš, tak môžeš dopadnúť zle. Kým sa celý proces vydávania akreditácií začal, tak to chvíľu trvalo.
Čo si robil medzi tým, ako si čakal na akreditáciu?
Na Ukrajine sú milióny ľudí a medzi nimi množstvo mojich kamarátov. Prvé dni som iba bral ľudí z hranice. Volal mi kamoš z Ukrajiny, že „počúvaj, posielam ti ženu s dvomi deťmi“. Po chvíli volá znova, že už ich bude sedem. Ten deň sa ti v dôsledku toho mení na improvizačné riešenia ťažkých životných situácií, ktoré našťastie zažíva niekto iný.
To, čo ma veľmi príjemne prekvapilo, bola komunita na sociálnych sieťach. Ja tam príliš nefungujem, ale toto mi neušlo. Množstvo ľudí sa dalo dokopy a začalo pomáhať. Mal som pocit hrdosti, že patrím k tým ľuďom.
Ako vyzerala cesta po Ukrajine?
Najprv sme vo Ľvove vyložili veci pre detský domov. Potom sme šli do Kyjeva, kde sme pochodili Irpiň, Buču, Hostomeľ. Boli sme v tých mestečkách hneď po oslobodení. No novinársky tlak je tam veľmi veľký. Necítili sme sa komfortne a odišli sme do Charkova.
Ty si prišiel do Charkova, keď ho Rusi obliehali…
Charkov Rusi neobliehali. Bol uzavretý tak z troch štvrtín, ale stále sa do neho dalo dostať po jednej ceste dnu a von. My sme prišli do Charkova, keď to mesto bolo prázdne, nešli tam semafory. Mesto veľké ako Praha a ty si jazdíš sám po štvorprúdovke.
Nemal si problém dostať sa do mesta?
Je tam veľa checkpointov. Tam ani nie je veľa možností, buď ťa pustia, alebo nie. Máš akreditáciu, si preverený SBU. Vojak na stanovišti sa poradí s pracovníkom tajnej služby, ten sa pozrie do databázy, a ak nemáš žiadny záznam, pustia ťa. Na blokpostoch kontrolujú, či sa do mesta nedostávajú zbrane a diverzanti. Problém je, ak chceš ísť ďalej na front. Tam už existuje akoby druhý level „opatery”. Ak je situácia na fronte nebezpečná, tak ťa ďalej nepustia.
Ty si tam prišiel, boli ste síce viacerí, no určite všetci unavení. Si v prázdnom meste, čo teraz?
Musíš ísť niekam spať. Riešiš to tak, že máš číslo na niekoho, kto má číslo na niekoho a ten má číslo na niekoho, kto má hotel, ktorý je zatvorený. Ten ti povie, že „no dobre, poďte, ubytujem vás”. V tom hoteli žije vo wellness dvadsať ľudí z Charkova. Chápeme sa? Že Charkovčania sú utečencami vo vlastnom meste. Síce bývajú vo wellness pri bazéne, majú tam karimatky, čo znie super, ale neviem, či by to kohokoľvek bavilo tri mesiace.
Takže si spal niekde na prízemí, respektíve v podzemí?
Nie. Ja som spal na druhom poschodí. Keď som vyjadril nejaké obavy, tak mi majiteľ povedal, že je to ešte celkom dobre, pretože na piatom je horšie (smiech).
Ja by som si na druhé poschodie neľahol…
Ty nemáš veľa možností, kam môžeš ísť spať. Áno, môžeš ísť do metra, kde je ešte voľných 16 štvorcových metrov, ale nie je tam sprcha. V tej stanici, kde sme nakrúcali, bolo na tisíc ľudí šesť mužských a šesť ženských záchodov.
Ako vyzerá toaleta v metre?
Proste čupíš, vedľa teba čupí ďalší chlap, ktorý tlačí, do toho ešte stoná a popritom sa ti pozerá do očí. Keď si utrieš zadok, tak to hodíš pred seba do takého plastového koša.
Takže vyhralo druhé poschodie.
Áno. Náš hotel bol blízko ruského konzulátu, ktorý bol prázdny, lebo všetci odtiaľ utiekli. Smiali sme sa, že Rusi by si hádam nezbombardovali vlastný konzulát. Ale tie obstrely boli často blízko nás. Najbližší bol tuším 700 metrov. Ty ideš do metra, vyjdeš o dve hodiny a odrazu vidíš, že dom, ktorý tam pred chvíľou bol, už neexistuje. Tá realita je fluidná. Tak ako front. To nie je rovná čiarka. Ten front je taký, že „vieš, včera sme tam boli a tá dedina bola čistá. Ale ako tam je dnes?”
S akým najväčším nedostatkom si sa stretával?
S nedostatkom informácií. Tých je na fronte veľmi málo. A preto sa musíš na blokpostoch pýtať. Čím som bol viac vpredu, tým to bolo lepšie. Pretože tí vojaci sú otvorenejší, úprimnejší a tie emócie sú úplne iné, ako keď si vzadu. Tam je to viac byrokratické.
V čom boli tie emócie na fronte iné?
Iné sú v tom, že si pod mínometnou paľbou, ležíš na zemi s vojakom, ktorého poznáš asi tri sekundy. Leží vedľa teba, máte zakryté uši. On sa smeje, medzi zubami má hlinu a číta, že na veste máš RH0+ a kričí na teba, že máte rovnakú krvnú skupinu. Ty sa na neho smeješ a keď je pár sekúnd ticho, tak mu zakričíš späť, že „tak to by si sa ma mal držať”. To je typ humoru s neznámym človekom, s ktorým prežívaš nejakú situáciu, pri ktorej môžeš zomrieť. Tá emócia je síce krátka, ale taká intenzívna, že rýchlo pochopíš, čo sú momentálne priority.
Nemôžeš byť pre tých vojakov aj hrozbou? Predsa v tom nevieš až tak chodiť ako oni. Môžeš sa zle postaviť, uvidí ťa ruský dron…
Vojaci si k sebe hlupáka nevezmú. Alebo ak vezmú, tak iba za peniaze. Znamená to pre nich takisto aj viac starostí. A tie tam nikto nechce mať.
A ako zistia, či si hlupák alebo nie?
Zisťujú to.
Ako?
Že sa rozprávajú s niekým, kto ťa pozná.
Kto ťa pozná?
Pozná ťa napríklad dobrovoľník, s ktorým si viezol lieky. Ty tam nie si vo vzduchoprázdne. Mňa v Charkove momentálne pozná asi 50 ľudí, čo je celkom dobré.
Spomínal si, že po tebe strieľal tank. Ako k tomu došlo?
Normálne. To je bežná vec. Ty v meste stretneš dobrovoľníka, ktorý potrebuje previezť lieky. Ja som s ním sadol do auta, vedľa seba som mal škatuľu liekov. Frčíme cez malú dedinku a naraz asi 50 metrov vedľa nás vyletel dom do vzduchu. Celé auto to posunulo, bola to veľká rana. Šofér je však pripravený, prikrčí sa a pridá. Jediná vec, ktorá človeka zachráni, je rýchlosť. Na aute zadné sklá neexistujú, sú tam igelity, takisto neexistuje ani predný nárazník. Tie autá tam vyzerajú trochu ako z Mad Maxa.
Na internete je množstvo videí, ako ukrajinská armáda zatýka Ukrajincov, ktorí aj napriek vojne sympatizujú s Rusmi. Stretol si sa s niečím podobným?
Treba si stále predstaviť niečo podobné u nás. Nejaká okupačná armáda strieľa z obsadených Michaloviec do Humenného. Myslíš, že by sa tam nenašlo niekoľko ľudí, ktorí by boli ochotní korigovať paľbu? Otázka, ktorú by si však museli položiť, znie: Chceli by naozaj žiť v Rusku?? Áno s dvomi otáznikmi. Bol som v Charkove tri mesiace. Bolo to ruskojazyčné mesto. Pred rokom 2014 to podľa mňa bolo absolútne proruské mesto. Stretol som sa s názorom chlapíka, ktorý je dnes už na dôchodku, no pracoval v SBU. Ten mi povedal, že ak by Rusi prišli do Charkova v roku 2014, tak by si ho mohli vziať. Ale keďže vznikla situácia s Krymom, tak v Charkove je o niekoľko rokov neskôr úplne iná atmosféra. A dopadlo to tak, ako to dopadlo.
Stretol si sa priamo so smrťou? Videl si niekoho, ako pred tebou zomrel?
Tá situácia môže vyzerať ako teraz. My tu sedíme na kofole. Podobne sme sedeli aj v Charkove v kaviarni, ktorú ako jedinú po mesiaci a pol otvorili. Zvonku sme počuli vzdušný poplach. Ale nikto naňho nereagoval, pretože to tam už bolo bežné. Odrazu sme počuli veľké výbuchy, ľudia sa nahrnuli dnu, my sme šli von a 300 metrov od kaviarne sa odrazu pozeráš na pani, ktorá iba šla po ulici s chlebom. Lebo „borci“ chceli trafiť nemocnicu, ale nevyšlo a trafili vedľa.
Čo sa zmení?
Zmení sa to, že na druhý deň ideš na kávu a ako prvú vec dáš na svoju vestu lekárničku, ktorú si vtedy nemal. Na Slovensku chodíme všetci radi na pivo. Predstavme si chlapca z Tisovca, ktorý práve vychodil školu. Vie si predstaviť, že si na seba dá taktickú lekárničku a ide si vypiť svoje pivo? Aby mohol zachrániť susedu, ktorú niekto trafil 200 metrov od neho? Ako spoločnosť veľmi málo vieme, aké je to byť civilistom vo svojom dome, do okolia ktorého dopadajú rôzne typy striel. Ale všetci to vieme komentovať. A väčšinou veľmi nekompetentne. Veď každá téma s potenciálom spolarizovať krajinu je super, že?
Ako vyzeralo tvoje stravovanie?
V hotelíku, kde sme bývali, nám dávali raňajky, čo bolo väčšinou niečo vajíčkové. Za tie tri mesiace som ich zjedol hádam sto (smiech). Večer sme mali, volá sa to kotletka, to sú fašírky. Raz kuracia, raz taká, raz taká. Ale boli to mrazené veci, ktoré len hodia do fritézy. Bolo to skromné, ale výživné.
Nejaký bizarný zážitok?
Bizarných zážitkov je tam kopa. Ale nechce sa mi veľmi vtipkovať a zľahčovať situáciu, aj keď to pôsobí veľmi psychohygienicky, keď tam človek je. Aby mu z toho nepreskočilo. Bizarný zážitok je pozorovať hodinu po návrate na Slovensko ľudí na reštauračných terasách na preplnenom košickom námestí. Tak zarazene sa pozeráš na to, s akou ľahkosťou žijú, smejú sa. Všetko ide tak mimo nich, nič sa nedeje.
Ako na tvoju cestu na Ukrajine reagovala rodina?
Volali sme si priebežne a celé to nejako chápali.
Plánuješ sa vrátiť na Ukrajinu?
Potrebujeme dotočiť ešte nejaké scény do filmu, takže áno, možno niekedy v auguste.
Slováci, ktorí na začiatku prispeli jedným tričkom, keksíkom alebo aj tí, ktorí boli voči celej situácii neutrálni, sa odrazu obrátili proti Ukrajincom. Šíria hoaxy, že tu jazdia iba Ukrajinci na drahých mercedesoch…
Budem zjednodušovať. To znamená, že je tam 10-krát viac oligarchov, sú tam 10-krát väčšie firmy. Preto sa nemôžeme čudovať, že u nás vidíme aj drahé autá. Najväčšia zábava je v tom, že najviac nadávajú tí, ktorí nikdy nevyšli za svoj plot. Na svojom pozemku majú trávniček pokosený na 8-milimetrovú dĺžku, ktorú poliali obecnou vodou, aby ho nemali žltý, ako je tráva pri ceste, lebo dlho nepršalo, ale nadávajú na to, že okolo nich prejde ukrajinská žena s dvomi deťmi na mercedese. Vieš, čo by sa udialo, keby na Slovensku vypukla vojna?
Niečo v duchu „posledný nech zhasne”?
Áno, jednak by sme sa rozpŕchli ako sliepky, ale napríklad ja by som posadil ženu a dieťa do auta a poslal ich niekam do Nemecka, kde je najmenšia pravdepodobnosť, že niečo schytajú. A čo by sa dialo? Na ulici nejakého nemeckého mesta by chodilo pomerne nové slovenské auto. Nie je to síce mercedes (smiech), ale nejaký smutný a frustrovaný Nemec by sa pozeral na moju ženu, ktorá sa v tom aute vezie.
Nikto nevie, či v ňom nemá natankované za posledné peniaze a on by si hovoril, že ich tam prišli vyžierať. Tým chcem povedať, že ak na niekoho nadávame, tak by sme si mali predstaviť samých seba v topánkach toho druhého. Presne takto by to spravil zdravo rozmýšľajúci človek. Poslal by svoju ženu a deti preč na čomkoľvek, čo má.
Smutné konštatovanie…
Nie je to smutné. Je to to, čím nás kŕmili dve tretiny času po revolúcii. Ten sme prežili v nejakom nacionalizme a politickom humuse, ktorého plody žneme.
Ako vyzerá cesta von z tejto bubliny? Je to otázka generácií, času?
Presne tak. Mladší ľudia sú vraj otvorenejší solidarite. Hovorí sa, že človek ten základ získava stále v rodine. Keď si predstavím výsledky eurobarometra v tom, ako je Slovensko tolerantné, tak to hovorí niečo o našich rodinách? Ak tieto čísla znamenajú, že sme mimoriadne netolerantní k niekomu cudziemu, tak by sme mali začať niečo robiť v školách. Robíme niečo v školách? Hovoríme v škole o solidarite? Hovoríme o etike? Hovoríme o tom, či je fér hádzať do Hornádu plastové fľaše a maďarské deti potom pijú mikroplasty? Nehovoríme o tom nič.
My sa v školách učíme veci, ktoré sú, hovorím to smutne, odtrhnuté od reality. Tie deti to cítia. A taká je aj ich motivácia. Chcel si počuť riešenie? Riešenie je podľa niekoho v rodine. Ale ja si myslím, že do rodiny nemáme ako vstúpiť. Jediný nástroj štátu na to, aby menil spoločnosť, je vzdelávanie. Ak to nebudeme robiť vo vzdelávaní, tak zaryjeme s nosom do zeme.
Ako vnímaš Ukrajincov ako národ?
Ukrajincov vnímam ako národ, ktorý má potenciál. Asi aj väčší ako Slováci. Tá vojna ich spojila. Oni tam pred konfliktom mali takisto vlastné problémy. Tiež neboli homogénni ako my. Hádali sa tam medzi sebou. Potom prišiel Krym, čo ich spojilo a týmto konfliktom sa to iba potvrdilo. Rozprával som sa s ľuďmi z Charkova a tí hovorili, že keď vyženú Rusov, tak sa budú zase hádať. Normálna heterogénna societa.
