- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Sexualizované násilie vo vojne nie je moderný fenomén, ale dlhoveká stratégia. Okrem znásilnenia môže nadobúdať rôzne formy od nekontaktného obťažovania cez sexuálne otroctvo, vynútené sterilizácie a potraty až po znetvorenie pohlavných orgánov a prsníkov
Počas ruskej agresie na Ukrajine sa k nám takmer v priamom prenose dostávajú okrem obrázkov bombardovania a hromadných hrobov aj svedectvá o sexuálnom násilí na civilistoch. Táto vojna sa bohužiaľ nelíši od tých pred ňou.
Podľa výpovedí Ukrajiniek je zámerom agresorov znásilnenie do štádia, že ženy už nikdy nebudú chcieť mať sex a nepočnú ďalších Ukrajincov. Cieľom páchateľov však nebýva len psychicky a fyzicky zničiť ženy, ale aj vyslať signál obyvateľom dobytých území.
V Refresheri považujeme tému sexuálneho násilia za mimoriadne dôležitú. Uvedomujeme si nutnosť rozprávať o nej, veriac, že spoločenská debata prispeje k väčšej tolerancii a možno aj k menšej krutosti. Ak sa ti páči naša práca, pridaj sa k predplatiteľom Refresheru+ a podpor vznik desiatok autorských článkov týždenne.
Ukrajina sa nevymyká trendu
Z médií takmer denne prúdia správy o znásilneniach a hromadných znásilneniach žien, ale aj detí a mužov. Najbrutálnejšie činy zakrývajú aj menej agresívne skutky ako pokrikovanie či vyhrážky, ktoré rovnako prispievajú k šíreniu strachu v populácii.
Celý rozsah sexuálneho násilia bude pravdepodobne známy až po vojne, keď sa podarí prešetriť čo najviac obvinení z vojnových zločinov. Už dnes však vieme o znásilnených ženských telách nájdených v hromadných hroboch pri meste Buča.
"Rape is being used as a weapon of war by Russian invaders in Ukraine."
— Channel 4 News (@Channel4News) April 12, 2022
Kateryna Cherepakha, President of La-Strada Ukraine, says the human rights group is receiving multiple reports of rape, including from children - and "unfortunately it's just the tip of the iceberg". pic.twitter.com/ehoiu3lXph
Vzhľadom na históriu vojnových konfliktov by nás, bohužiaľ, prítomnosť sexuálneho násilia na Ukrajine nemala prekvapiť. Na rozdiel od iných nedávnych konfliktov v Rwande či bývalej Juhoslávii je pri dnešnom konflikte špecifické, že páchatelia a obete sa od seba neodlišujú náboženstvom či etnicitou.
Výpovede o znásilneniach Ukrajiniek vnímame podľa historičky Denisy Nešťákovej na Slovensku citlivejšie aj preto, že obete sú nám civilizačne blízke. „Čokoľvek sa deje v Afganistane alebo v Sýrii, nás nezaujíma, lebo je to ďaleko. Ak sa nám javí, že pri nejakých konfliktoch neprišlo k znásilneniam, je to skôr dôkaz o tom, že o tom nechceme počúvať.“
Sexuálne násilie 2.0
Neustále pripojenie na internet vplýva na morálku ukrajinských civilistov, ktorí sú dnes denne konfrontovaní aj so zábermi ponižovania obetí a hromadných znásilnení žien i detí. Po každom zmazaní videa zo serverov sa rovnaké video navyše ihneď znova objaví a obeť či jej pozostalí si nemôžu byť nikdy istí, či z internetu niekedy zmizne.
Uverejňovanie záznamov zo znásilnenia na jednej strane znižuje obraz obete v komunite tým, že ju navždy stigmatizuje, a zároveň napomáha agresorom pri potvrdení pocitu vlastnej nadradenosti a utvrdení sa v presvedčení o správnosti nastúpenej stratégie.
Už počas druhej svetovej vojny existovali fotografie i záznamy znásilnených žien Červenou armádou, dnes však internetové pripojenie dovoľuje rozsiahlejšie a rýchlejšie šírenie. Ide o novodobú verziu varovania populácie a podobnú taktiku sme videli pri technicky prepracovaných videách popráv z dielne Islamského štátu.
Podľa Denisy Nešťákovej kedysi armády pri dobývaní územia odsekli mužom nohy a sadili ich pred dedinou do zeme na výstrahu. „V druhej svetovej vojne na východnom fronte ponechávali vojská v obciach telá žien s odrezanými prsníkmi. Dnes chcú vojaci videami poslať rovnaký odkaz: ‚Boli sme u vás doma, nedokážete si ochrániť vlastné ženy. Budeme v tom pokračovať.‘“
Choré kamarátstvo – hromadné znásilnenie
Vo vojnách sme často svedkami aj hromadného znásilnenia, ktoré medzi vojakmi potvrdzuje pocit spolupatričnosti. Aktom spoločného znásilnenia žien sa utužuje a stmeľuje vojenské kamarátstvo (tzv. kamarátšaft) na základe pocitu spolupáchateľstva. Nenormálne a nemorálne správanie sa stáva pre mnohých akceptovateľné, ak sa na ňom zúčastňujú ľudia okolo vás.
Páchatelia hromadných znásilnení sa navzájom kryjú a spoločná vina sa medzi nich drobí do takej miery, že ju často prestanú cítiť. K skupinovým znásilneniam s cieľom udržiavania morálky v skupinách dochádza aj vo vojnách gangov v krajinách Južnej Ameriky ako Salvádor, Guatemala či Honduras.
Absolútne dno
Podľa editorky knihy Moc sexu Denisy Nešťákovej sa na sexuálnom násilí, samozrejme, nepodieľajú všetci vojaci. Vo všeobecnosti však pre príslušníkov ozbrojených zložiek či polovojenských organizácií neexistuje žiadna „morálna“ hranica.
„Veľakrát sú to najbizarnejšie, najperverznejšie, najúchylnejšie činy, aké si ľudská myseľ často nevie ani predstaviť – od znásilnenia bábätiek, nútenia obetí mať sex medzi sebou, vyrezávania plodov z materníc tehotných žien, znásilňovania stareniek až po následné zavraždenie obetí či sexuálne zotročenie malých chlapcov.“
Muž ako obeť sexuálneho násilia
Napriek obrovskej prevahe ženských obetí sa počas vojenských konfliktov vrátane toho na Ukrajine objavujú aj tie mužské. Znásilnenie mužov vo vojenskom kontexte nenaznačuje homosexuálnu orientáciu páchateľa a zväčša má za úlohu potrestanie či mučenie.
Sexuálne násilie na mužoch sa často objavuje aj vo väzniciach, keď neznásilňujú výhradne homosexuáli a nemôžeme povedať, že ide len o prejav neovládateľného sexuálneho pudu. Sexuálnu agresivitu využívajú páchatelia ako nástroj na poníženie obete aj ochromenie odolnosti celej jeho komunity.
Men and boys among alleged rape victims by Russian soldiers in Ukraine https://t.co/O0CAze40uv
— Guardian US (@GuardianUS) May 3, 2022
Poníženie muža do sexuálnej pozície obete naznačuje jeho „zoženštenie“. Mužské obete nahlasujú sexuálne násilie ešte zriedkavejšie ako ženy. Podľa vedúcej manažérky koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie Barbory Burajovej je to dané tým, že spoločnosť sa na mužskú sexualitu pozerá ako na dobyvačnú a mužské obete tak bývajú stigmatizované, že sa spreneverili svojej spoločenskej role.
Sexuálne násilie ako vojnová taktika
Sexuálne násilie vo vojnách nevychádza takmer nikdy z pudových biologických potrieb a nemožno o ňom rozmýšľať ako o sexe. Ide skôr o vedenie vojny v duchu hesla Muža udriem do tváre a ženu znásilním.
Pudový pôvod sexuálneho násilia vo vojnách odmieta aj Barbora Burajová. „Často počujeme, že vojaci vo vojne zdivejú a znásilňujú, lebo sú citovo deprimovaní a potrebujú ukojiť svoje potreby. Opak je pravdou, sexuálne násilie je prostriedok boja, ktorý má krátkodobo oslabiť komunitu a v dlhodobom výhľade má prispieť k postupnému zániku biologickej stopy populácie nepriateľa.“
K sexuálnemu násiliu sa vojaci dobyvateľských armád uchyľujú často s úmyslom „varovať“ príslušníkov populácie vnímanej ako menejcennej. Sexuálne násilie na ženách dáva všetkým ženám najavo, že nie sú v bezpečí, a ich mužom, že nie sú schopní ochrániť vlastnú rodinu.
Ohlušujúce ticho
O neopísateľných traumách obetí sexuálneho násilia vo vojnách sa verejnosť často vôbec nedozvie. Dôvodov je viacero. Najjednoznačnejším a zároveň najbrutálnejším dôvodom absencie dostatku dôkazov je zabitie obetí po znásilnení.
Sexuálne násilie vo vojnách navyše nebýva súčasťou oficiálne prezentovanej vojenskej stratégie, a tak chýbajú písomné rozkazy aj evidencie počtu obetí. Veliteľom armád stačí dať dostatočne najavo, že takéto konanie nebudú postihovať.
Okrem dier v historických archívoch neexistujú často ani policajné a súdne zápisy. Veľa žien sa k vlastnému znásilneniu neprizná, keďže chcú chrániť česť svojej rodiny a nechcú svoje vnútorné poníženie transformovať na širšiu spoločenskú hanbu, ktorá by mohla byť spojená s ich rodičmi, súrodencami či deťmi.
Sexuálne násilie je navyše po skončení vojen do veľkej miery ignorované či zmenšované, ako ich nevyhnutná, sprievodná, až takmer nepodstatná súčasť. „Keď sa skončí vojna, spoločnosť má veľavravnú tendenciu hovoriť o ekonomických dosahoch, obnove miest či infraštruktúry. Nikto nemá chuť starať sa o nejaké znásilnené ženy.“
Výskumy ukázali, že aj v časoch mieru nahlási sexuálne násilie polícii či lekárom len dvanásť až pätnásť percent žien. Rovnako sa nemôžeme spoliehať ani na priznania samotných páchateľov, keďže znásilnenia sú takmer vo všetkých spoločnostiach dlhodobo vnímané ako ohavný a odsúdeniahodný čin.
Vniesť trocha svetla
Už počas druhej svetovej vojny vidíme, že nacisti sexuálne násilie používali ako priamy nástroj genocídy židovských žien. Historici a najmä historičky sa však tejto téme venujú systematickejšie až od 90. rokov v dôsledku genocídy v Rwande a vojny v Juhoslávii.
Druhú svetovú vojnu brali historici predovšetkým ako ozbrojený konflikt, a aj keď sa medzi akademikmi dostal po čase do popredia holokaust, sexuálne násilie bolo naďalej považované za menej dôležitú a „normálnu“ súčasť vojny. Dnes už berú historici výpovede obetí vážne a seriózne sa venujú aj výskumu vojnových nevestincov, ktoré mali za cieľ eliminovať výskyt pohlavne prenosných chorôb a zaistiť tak bojaschopnosť jednotiek.
Z obdobia druhej svetovej vojny poznáme najmä nepresné odhady znásilnení spojeneckými vojskami pri oslobodzovaní Európy pohybujúce sa v státisícoch. Presnejšie čísla máme najmä z genocídy v Rwande, kde bolo počas sto dní v roku 1994 znásilnených viac ako pol milióna žien a detí.
Počas genocídy v Bosne ozbrojené zložky bosnianskych Srbov či srbských paramilitaristov znásilnili 30 000 až 50 000 dievčat a žien. Smutné svetové prvenstvo patrí Konžskej demokratickej republike, v ktorej prišlo v polovici 90. rokov k znásilneniu takmer 1,8 milióna žien.
Nie zločin, ale priťažujúca okolnosť
K vyšetrovaniu vojnových sexuálnych zločinov prichádzalo do 90. rokov 20. storočia len zriedka, najčastejšie pri inom porušení vojenskej disciplíny: rabovaní, vražde civilistov, krádeži či kolaborácii s nepriateľom.
Armády podľa Denisy Nešťákovej vždy pristupovali k sexuálnemu násiliu pragmaticky, a ak ich vojaci neriskovali pohlavné choroby, mohlo byť dokonca neformálne podporované ako súčasť mučenia či vraždenia civilistov.
Na Slovensku po druhej svetovej vojne iniciovalo vyšetrovanie niekoľko obetí znásilnení vojakmi Červenej armády. Viac ako páchateľmi sa však vtedajšie súdy zaoberali „morálnou integritou“ obete. „Chceli vedieť, prečo bola na konkrétnom mieste v danom čase, či sa nesprávala provokatívne a nemala zlú povesť. Podozrievavej atmosfére voči obetiam zodpovedali aj tresty, ktoré boli najčastejšie v rozmedzí pár mesiacov.“
Sexuálneho násilia sa dokázateľne dopúšťali aj vojaci Hlinkovej gardy či slovenskí Nemci v slovenských koncentračných a pracovných táboroch. Židovské ženy znásilňovali napriek rasovým zákonom a apelom režimu na kresťanskú morálku.
Slovenská vojenskohistorická obec spomína procesy so slovenskými vojakmi len výnimočne a podľa Denisy Nešťákovej niektorí výskumníci používajú naratív, že slovenskí vojaci boli veľmi populárni, šarmantní a civilistky ich mali rady, keďže si s nimi boli jazykovo a kultúrne blízki.
„Tvrdia, že s ukrajinskými ženami Slováci vytvárali dobrovoľné vzťahy. O problematike tejto interpretácie svedčia dodávky režimom zakázaných kondómov a nízky počet slovensko-ukrajinských sobášov.“
Juhoslávia, legislatívny bod zlomu
Téma sexuálneho násilia sa dočkala plnej vážnosti až v 90. rokoch 20. storočia, keď OSN po vojne v Juhoslávii vytvorila Medzinárodný trestný tribunál, ktorý počas súdnych procesov sexuálne násilie prvýkrát v histórii definoval v úzkej súvislosti s genocídou a vojnovými zločinmi.
Údaje zo súdnych sporov tribunálu hovoria až o 50 000 obetiach znásilnenia, keďže o svojej skúsenosti hovorilo pomerne veľa žien a pozostalých. Výskum a výpočty sa robili v porovnaní s druhou svetovou vojnou jednoduchšie, keďže išlo o relatívne geograficky ohraničené územie.
Sexuálne násilie bolo počas vojny v Juhoslávii systematicky riadené v rámci kampane na otehotnenie súvisiace s etnickými čistkami. Bosnianski Srbi dokonca zriaďovali tábory či hotely na znásilňovanie, ktorých cieľom bolo „riedenie nečistej krvi“ bosnianskych Moslimiek.
Vojaci pragmaticky zneužívali prvky moslimskej viery a preživšie znásilnené ženy trpeli hneď dvakrát. Po pôrode dieťaťa takúto ženu totiž rodina a komunita vylúčila a prípadné predošlé potomstvo pripadlo jej mužovi.
V Juhoslávii podľa Barbory Burajovej nechcela srbská armáda len znehodnotiť genofond nepriateľa, ale znásilňovanie používala často aj ako prostriedok oslabenia komunít. Vojenské autority na znásilnenie vytypovali ženy, ktoré po odchode mužov do bojov zastávali v obciach rešpektované a spoločensky hodnotné posty. Fyzickým zneuctením naštrbovali ich morálnu autoritu.
Čo môžeme robiť?
Napriek psychickému diskomfortu, ktorý dnes pri sledovaní správ o sexuálnom násilí na Ukrajine zažívame, je dôležité informovať sa a snažiť sa obetiam pomôcť napríklad prispením do finančných zbierok na nákup núdzovej formy antikoncepcie.
Slovenské neziskovky dnes navyše hľadajú dobrovoľníkov, ktorí hovoria po ukrajinsky a dôverne poznajú traumy miestnych žien. Ľudskoprávna a feministická organizácia Možnosť voľby reagovala na ruskú inváziu tým, že na hraniciach distribuovala letáky v ukrajinčine a angličtine, v ktorých informovala o metódach núdzovej antikoncepcie a možnostiach prerušenia tehotenstva na Slovensku.
Na situáciu so znásilňovaním Ukrajiniek svojsky zareagovali aj ultrakonzervatívne kruhy. České Hnutí pro život, ktoré dlhodobo obhajuje nutnosť donosiť všetky plody, odsúdilo dodávky núdzovej antikoncepcie a hovorilo o prevencii pomocou slzných sprejov či paralyzérov. Prioritu záchrany plodu Ukrajiniek presadzuje aj český kardinál Dominik Duka.
Opět velká debata, opět tvrdá kritika. Kardinál Dominik Duka na blogu řeší traumata znásilněných Ukrajinek. Jenže – zastává se ruských vojáků a sexuálnímu násilí nerozumí, soudí Adam Šindelář, dramaturg náboženských pořadů @CRozhlasu. #Vinohradská12 https://t.co/AhKNHZMvXv
— Český rozhlas Plus (@CRoPlus) April 29, 2022
Dnes sa musíme všetci v prvom rade snažiť pochopiť perspektívu obetí a pomôcť im podľa ich požiadaviek. „Nemali by sme moralizovať a ponúkať jednu či druhú cestu, ale otvorene sa pýtať a poskytnúť obetiam to, čo potrebujú,“ uzatvára Denisa Nešťáková.
