Od diagnostiky po zákrok neprešiel ani mesiac, no samotná liečba sa ťahala ešte mesiace.
Jakub Vážan už od detstva miluje šport. Rád hráva futbal, no pozrie si aj hokejové či florbalové zápasy. Bola to jedna z mála vecí, ktoré ho zamestnávali, keď bol v nemocnici. „Nemal som tam veľmi čo robiť. V mojom veku tam nebol nikto, boli to starí muži v oveľa horšom stave ako ja. Tak som sledoval zápasy a začal som čítať Game of Thrones,“ spomína si na obdobie, keď absolvoval liečbu rakoviny.
Tá sa mu vyvinula rýchlo a náhle. Zrazu ako 23-ročný chalan opakovane lekárom ukazoval svoje semenníky a hovoril im, že ešte pred tromi mesiacmi takéto opuchnuté a tvrdé neboli. Ani jeden z nich mu neuveril, vraveli mu, že v takomto štádiu sú pacienti po troch rokoch. Verdikt však bol u všetkých špecialistov jednotný: rakovinu semenníkov mal v takej pokročilej fáze, že ich museli vyoperovať. Od diagnostiky po zákrok neprešiel ani mesiac, no samotná liečba sa ťahala ešte mesiace.
Dnes už ako 28-ročný muž pôsobí uvoľnene a usmieva sa. Do redakcie prichádza v dobrej nálade. Hoci je oficiálne zdravotne ťažko postihnutý, vraví, že v práci ho to veľmi neovplyvňuje. Je riaditeľom Decathlonu Bory a HR špecialistom pre Decathlon, a tak jeho zdravotný stav s bežnými aktivitami v práci nesúvisí. Rád si zo seba uťahuje a nevníma sa ako hendikepovaný človek.
Hovorí, že mu ide najmä o osvetu. „Keby ma niekto na škole naučil, ako si robiť samovyšetrenie... ešte lepšie, keby som chodil na preventívky, kde by to kontrolovali, nemuselo to zájsť takto ďaleko.“ Najviac ľutuje, že už nemôže mať vlastné deti. Dúfa, že jeho príbeh poslúži ako varovanie pre mladých mužov.
Jakubov príbeh je súčasťou našej série rozhovorov o živote s rakovinou. Rozprávame sa s mladými ľuďmi, ktorých z ničoho nič prekvapilo onkologické ochorenie a zmenilo im život. Klikni sem, ak chceš ďalšie časti série. Podobný obsah môžeme tvoriť len s podporou našich čitateľov, pridaj sa do klubu Refresher+ aj ty.
V súčasnosti si v pozorovacej fáze, naposledy si mal zákrok pred dvomi rokmi. Ako často chodíš na kontroly?
Spočiatku to je častejšie a postupne menej časté. Teraz chodím každé tri mesiace na kontrolu, kde mi odoberajú krv, a každý polrok na CT, RTG a sonografiu – napriek tomu, že nemám ani jeden semenník. (úsmev)
Prečo ťa tam teda doktor posiela?
Je veľmi detailný. Urológ sa na tom vždy zasmeje, pýta sa ma, na čo tam som. (smiech)
Ale okrem tých kontrol chodím každé tri mesiace aj na hormonálnu liečbu, injekcie mi podávajú v ambulancii.
Znie to tak, že hoci si už „len“ v pozorovacej fáze, rakovina ti stále veľmi ovplyvňuje bežný život.
Záleží na tom, čo považuješ za bežný život. Mojím snom vždy bolo mať deti. Je iné žiť s tým, že tú možnosť máš, len ju odkladáš alebo chceš počkať, alebo keď ju vôbec nemáš. Neviem si naplniť to, po čom som vždy túžil.
Ale v bežnom živote nemám dojem, že ma to veľmi ovplyvňuje. Energie mám ešte dosť, aj keď vo vyššom veku budú tie výkyvy asi väčšie. Mierny nával energie cítim po podaní testosterónu.
Ale na kontroly či práve hormonálne injekcie chodíš pomerne často. Budeš to musieť robiť do konca života?
Áno, som na to odkázaný do konca života. Chodiť musím každé tri mesiace a je to veľmi bolestivá injekcia, zvyčajne ma to vyradí na tri dni. Je to tupá bolesť, neviem si po tom sadnúť ani poriadne chodiť. Teraz ma to nejak ešte neovplyvňuje, vekom to asi bude horšie. Starší muži pociťujú aj vedľajšie účinky: sú unavení, erekcia je pomalšia, slabšia a celkovo im klesá aj chuť na sex.
Okrem toho chodím ešte päť rokov od poslednej operácie na kontroly. Po tých piatich rokoch už tie kontroly nebudú až také intenzívne, čoho sa bojím oveľa viac. Neviem, čo bude potom.
Hovoríš, že tvojím snom odjakživa bolo mať deti. Prečo si si nedal zamraziť spermie po diagnostike?
V tom štádiu už na to bolo neskoro. Bol som na súkromnej klinike až na dvoch odberoch, ale už som nemal spermie.
Rakovinu ti diagnostikovali, keď si mal 23 rokov. Čo ťa prvýkrát doviedlo do ambulancie obvodnej lekárky?
Začal som mať väčšie semenníky a boli aj tvrdé. Najskôr som to vôbec neriešil, smial som sa na tom, že mám „veľké gule“, presviedčal som sa, že to je v poriadku. V priebehu troch mesiacov – a to mi žiadny lekár nechcel uveriť – boli už naozaj veľké a tvrdé.
A potom som začal mať bolesti chrbta, konkrétne v oblasti krížov. Časom mi to začalo prekážať v práci, kde som celý deň stál na nohách v bolestiach. Už to bolo veľmi zlé, preto som si povedal, že pôjdem k doktorke.
Všeobecná lekárka mi vybavila urológa veľmi rýchlo, keďže jej manžel je urológ.
Čo ti povedal urológ?
Najskôr som mu ukázal, čo sa mi stalo, na čo iba vypleštil oči. Potom ma vzal na sono, čo nebolo veľmi príjemné. Prvýkrát v živote sa ma dotýkal muž. Pán doktor, taký starší pán, mi hneď nato povedal, že toto nemôžem mať len tri mesiace, že to musím mať minimálne tri roky, je to vysoké štádium rakoviny.
Ako si reagoval na tie slová?
V tom momente som to len nejak spracovával. Urobil vyšetrenia, povedal mi, že výsledky z krvi prídu do pár dní. Išiel som teda domov a zavolal som otcovi. Počas telefonátu som sa rozplakal a otec sa ma snažil upokojiť. Vravel, že to určite nebude rakovina, nechcel si to pripustiť.
Ja som napokon ako veľký futbalový fanúšik prežil víkend športom a k doktorovi som šiel znova v pondelok. Vtedy mi povedal, že hodnoty v krvi sú strašné a je to rakovina. Ešte mi povedal, že počul len o pár prípadoch, keď boli napadnuté oba semenníky, a aj u mňa to tak bolo.
Keď nad tým spätne uvažuješ, je možné, že si mal symptómy aj skôr?
Vieš čo, je možné, že som mal v semenníkoch hrudku už skôr. Ale nikto mi nepovedal, že to je problém. Ani v škole, ani inde som nepočul, že si mám robiť samovyšetrenie a kedy je niečo zle. Aj keď som tam možno niečo cítil, ja som nevedel, čo je ešte dobré a čo už nie.
Keď sme si dohodovali detaily rozhovoru, vravel si, že by si rád robil osvetu, ale nemáš na ňu čas. Čo by podľa teba mali mladí ľudia vedieť, no nehovorí sa o tom?
Nehanbite sa chodiť na kontroly! Penis a semenníky sú normálnou súčasťou tela, treba s nimi chodiť na preventívky.
Lenže na preventívnu prehliadku u urológa sa chodí až po štyridsiatke alebo päťdesiatke. Dovtedy lekári odporúčajú robiť si samovyšetrenie.
Mne ktokoľvek o tom mohol hovoriť, ale je to iné, ako keď ma odborník skontroluje vlastnoručne. Malo by to byť súčasťou štandardnej preventívnej prehliadky. Ja si pamätám len to, že tam ti skontrolujú predkožku, semenníky asi nie.
Tvoj urológ ťa teda po kontrole a výsledkoch testov poslal k onkológovi. Čo ti povedal?
Ako prvé povedal, že to treba určite operovať. Aj on mi povedal, že nie je možné, že mám ten stav iba tri mesiace. To mi povedal každý jeden lekár, keďže som potom ešte cez príbuzných šiel aj inde. Asi dva týždne som chodil po iných odborníkoch, všade som však dostal rovnaký verdikt.
Ani sa neuvažovalo o inom spôsobe liečby, lebo to bolo naozaj pokročilé štádium a onkológ chcel operovať čím skôr. Povedal mi aj o možnosti dať si zamraziť spermie, na to som teda dostal čas a potom už bol čas na zákrok. Po ňom mi nastavili liečbu.
Aké si mal pocity pred zákrokom? Zrejme si riešil rôzne obavy z toho, aký bude život po tom.
V tom čase som už chodil s mojou terajšou manželkou. A strašne som sa bál. Ja som fakt chcel mať svoje deti, a hoci sme sa o tom rozprávali, tak nie veľmi do hĺbky. Lekári mi neodporúčali nejako sa citovo opúšťať pred operáciou. Je to síce rutinný zákrok, ale mal som sa sústrediť na vyliečenie. Varovali ma, že liečba bude tiež ťažká, takže som sa snažil zamerať vždy na tie najdôležitejšie veci a až potom riešiť budúcnosť.
Čo si pamätáš zo dňa zákroku?
Chodili za mnou lekári aj sestričky a vysvetľovali mi, čo sa so mnou ide diať. Rozumel som tomu, že prídem o semenníky a že to je trvalý zákrok, aj keď som si nevedel predstaviť, ako presne prebieha. Vraveli mi, že semenníky spolu s nadobličkami produkujú testosterón, čiže budem do konca života odkázaný na hormonálnu liečbu.
To si pamätám najviac z toho dňa. Doktor si so mnou naozaj sadol a všetko mi vysvetlil, aj to, kadiaľ bude vlastne operovať. Ja som si to predstavoval asi tak ako väčšina ľudí, že sa to proste odstrihne, ale v skutočnosti mi rezali cez podbruško a vybrali ich zvnútra. Dostal som aj možnosť dať si plastické náhrady, keby som chcel. Tie mi však lekár neodporúčal – nebol fanúšik silikónových úprav, a keďže ma ešte čakala liečba, nebolo by vhodné mať ešte niečo cudzie v tele navyše.
A samotný zákrok si nepamätám, hoci som vraj bol pri vedomí.
Vraj?
Anestéziológ bol milý a dal mi na výber, či chcem úplnú alebo lokálnu (lumbálnu). Vybral som si tú druhú, pretože po nej ti umŕtvenie účinkuje dlhšie a tá bolesť je znesiteľnejšia. Ale aj tak to bolo po zobudení ťažké, keďže vzhľadom na anestéziu som sa nemohol pohnúť. Bol to veľmi nepríjemný pocit, to som bol aj trochu rád, keď som začal cítiť bolesť.
Nedávno mi trhali zub a opýtali sa ma, či si ho chcem nechať. Dostal si tiež takúto možnosť?
(smiech) Nie, ale ja som si ich chcel odniesť domov! No povedali mi, že tých karcinómov na nich bolo toľko, že ich budú ešte študovať. Na jednom z nich boli také bunky, že by mi z nich mohol vyrásť zub. Takže asi skončil v preparátoch pre študentov.
Je veľmi povzbudivé počuť, že si pred zákrokom dostal potrebné informácie zrozumiteľným spôsobom. Mal si takéto konzultácie aj k tomu, čo ťa čaká po ňom?
To nie. Vôbec som nevedel, aký bude život po zákroku. Veľmi som sa bál toho, že sa mi stenčí hlas. To jediné som sa opýtal a povedali mi, že to sa nestane. Hneď na druhý deň po zákroku ma však poslali domov.
Zákrok aj následnú liečbu ti kompletne hradila zdravotná poisťovňa?
Áno, až na vyšetrenie k zmrazeniu spermií, ktoré bolo na súkromnej klinike, mi všetko dodnes hradí.
Z nemocnice si odchádzal aj so zápalom, ktorý si dostal počas zákroku. Čo sa stalo?
Áno, zrejme pri zavádzaní katétra sa niečo stalo, mal som infekciu na penise, ktorá bola veľmi bolestivá. Zotavoval som sa z nej dlhšie než z operácie samotnej. Nemohol som si ani stiahnuť predkožku a do toho som mal ešte aj brutálne bolesti, nevedel som chodiť.
Jediné, s čím ma prepustili, boli tabletky na bolesť. Pamätám si cestu domov, každú jamu na ceste som cítil. Trvalo to asi päť dní, keď akýkoľvek pohyb spôsoboval bolesť, nemohol som ležať ani stáť, a keďže som mal aj tú infekciu, nemohol som bezbolestne ani močiť.
Samotný zápal som mal aj po niekoľkých týždňoch, napokon mi to liečil onkourológ, ktorý ma na zákrok poslal. Ale paradoxne som mal teda viac komplikácií pravdepodobne zo zlyhania na strane nemocnice než zo samotnej rakoviny.
Poďme sa venovať liečbe po zákroku. Ako ti ju nastavili?
Vyoperovali mi síce semenníky, ale metastázy som mal aj v pľúcach a lymfatických uzlinách. Aj tu mi to lekár fantasticky vysvetlil. Absolvovať som mal štyri cykly, jeden cyklus trval tri týždne. Vždy som bol prvých päť dní v nemocnici, potom o týždeň som prišiel do ambulancie na podanie liečby a ďalší týždeň znovu. Medzi cyklami bola týždňová pauza.
A počas liečby mi často brali krv a často som chodil na cétečko, aby zistili, či to zaberá a či sa môj stav zlepšuje.
V priebehu liečby si prišiel o vlasy, ktoré však už máš. Aké iné zmeny si zaznamenal?
Po prvom cykle som ešte veľmi zmeny necítil. Asi najhoršie na tom bolo, že ja som pri liečbe dostával snáď aj osem ampuliek, čiže som mal napojenú infúziu niekoľko hodín v kuse. Veľmi ma boleli ruky z toho striedania žíl. Ale už pri prvom cykle liečby som cítil obrovskú únavu, hlavne počas tých prvých dní v nemocnici som po večeri hneď aj zaspal od vyčerpania.
Aké boli tie dni strávené v nemocnici?
V mojom veku tam nebol nikto. Boli to starší muži, ktorí vyzerali veľmi zle. Bolo to deprimujúce.
Našiel si si nejaký spôsob, ako to zvládnuť?Hral som sa na telefóne a vždy som sledoval šport, zápasy, výsledky... Pamätám si, že v tom období boli akurát majstrovstvá vo florbale. Začal som vtedy čítať Game of Thrones a poobede ma chodil každý deň navštevovať môj otec. Moja priateľka mala školu aj prácu a bývala asi 150 kilometrov odo mňa, takže ma chodievala navštevovať, až keď som bol doma.
A čo doma? Zrejme sa ti zmenil aj domáci režim.
Prvá vec, ktorá sa zmenila, boli raňajky. Úplne som vyradil pečivo aj cukor, o ktorom mi lekár povedal, že mi môže zhoršiť stav. Takže som to zobral veľmi seriózne, prestal som si sladiť čaj a jesť sladkosti. Jedol som sacharidy, ale z iných zdrojov, a jediný cukor som mal z ovocia. Zrazu som teda na raňajky miesto rožkov so šunkou mal pomaranč s ananásom.
Vo veľkej miere sa v tom činila aj otcova priateľka, ktorá si všetko naštudovala a „naordinovala“ mi extrémne prísny jedálniček. Vlastne celá rodina sa v tomto tak angažovala a veľmi si dávali pozor na to, čo jem. Ešte aj vlastný chlieb sme začali piecť. Chceli mi pomôcť, ale nebolo to jednoduché. Mal som pocit, že sa mi všetci starajú do života.
Kto ti zasahoval do života?
Teta, ujo, otcova priateľka... Ja viem, že mi chceli dobre, ale zrazu som mal pocit, že iní ľudia rozhodujú o mojom živote. Praskali mi pri tom nervy, je to predsa len môj život.
Podarilo sa ti ostať v kontakte s kamarátmi?
Áno, dokonca ma aj chodili navštevovať, keď mohli, časom to už imunita nedovolila. Ale ostali sme v kontakte, veľa sme si písali. Nebol som v tom nikdy sám.
Počas liečby si si toho veľa odoprel. Čo bola prvá vec, ktorú si si po nej doprial?
McDonald's! (smiech) Povedal som si, že keď sa to celé skončí, pôjdem do mekáča. A to som aj urobil. Akurát bola syrová sezóna, takže to bol Swiss King.
Liečbu si ukončil koncom roka 2017, péenku si ukončil v marci 2018. Vtedy si začal pracovať?
Áno. Na školu som sa už nevrátil, aj tak ma nebavila. Odvtedy som chodil na kontroly a v roku 2020 si lekári všimli, že nádory na lymfatických uzlinách sa opäť zväčšujú. Musel som ísť znovu na zákrok. Cétečko však ukázalo menší rozsah, než aký tam v skutočnosti bol, a rutinná krátka operácia sa zmenila na 5-hodinový zákrok s otvoreným hrudníkom, počas ktorého mi vyberali nádory. Potreboval som 48 stehov.
Čiže na jeden pokus si sa rakoviny úplne nezbavil.
To nie. Počas liečby mi nemohli zničiť úplne všetky metastázy, takže ma musia sledovať, či sa stav udržiava.
Tento druhý zákrok sa teda natiahol. Ale inak prebiehal bez problémov?
Lekár mi počas neho musel prerezať aj niektoré nervy. Následkom toho už neejakulujem a pravú nohu mám vždy studenú, cítim tam stále chlad.
Ten ejakulát mi vysvetli. Ľudia asi nevedia, ako to je po odstránení semenníkov.
Bežne, keď človek nemá semenníky, ejakulovať môže aj naďalej, len teda sa tam netvorili spermie. Je to zvláštne, že orgazmus nesprevádza nejaký vonkajší prejav.
S rozhovorom si súhlasil aj preto, že si chcel pomôcť šíriť osvetu. Nerobia to mimovládky a médiá dostatočne?
Mám pocit, že rakovina prsníkov má dosť veľkú osvetu, ale o rakovine semenníkov sa hovorí fakt málo. Ako malý chlapec som si nikdy nepomyslel, že sa mi toľko mužov bude pozerať na genitálie alebo sa ich dotýkať, čiže potrebujeme to už na škole otvoriť a hovoriť o tom, aby bolo normálne chodiť na kontrolu. Aby sa ľudia toho nebáli, aj keď to je trochu nepríjemné.
