- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Na mieste sme strávili noc.
Hoci sa druhá svetová vojna blíži ku koncu a nemeckí okupanti opúšťajú Slovensko, nenávisť voči nepriateľským vojakom v ľuďoch zostáva. Nielen zostáva, ale je príšerne silná. Zo strachu a z hnevu sa im v hlave rodia tie najtemnejšie myšlienky. Myšlienky, ktoré sú odhodlaní zhmotniť a premeniť na ohavný čin.
Väčšina Nemcov už Štiavnické Bane opustila. Posledný z nich sa však skrýva na konci dediny v opustenom dome nachádzajúcom sa len kúsok od tyrkysovo sfarbeného tajchu. Domáci o jeho úkryte už vedia, a tak čakajú len na to, kým sa zotmie. Za šera zoberú spravodlivosť do svojich rúk.
Zatiaľ čo sa dedinou ozýva symfónia vytia vlkov a šumu vetra, tucet mužov sa chystá na krvavé jatky. Berú so sebou všetko, čo doma nájdu. Vyzbrojení sekerami, krompáčmi či motykami napochodujú do domu nič netušiaceho a bezbranného vojaka. Keď rozbijú dvere, kľačí pred nimi muž prosiaci o milosť. Vymenia si pohľady a izbou sa preženie mrazivé ticho. Počuť len Nemcov tlkot srdca. Bije zbesilo rýchlo.
Muž na čele výpravy sedliackej spravodlivosti sa napriahne a zdvihne krompáč nad hlavu. Nemec začne cez slzy kričať: „Vojna sa skončila. Nechajte ma žiť, mám doma rodinu a de...“ Nestihne dokončiť, krompáč mu prerazí lebku. Do jeho tela sa ako do bahna zabára aj náradie ďalších dedinčanov. Podlaha sa mení na sýtočervený tajch.
Keď je po všetkom, dedinčania zakopú na pozemku zmrzačené telo Nemca a v tichosti idú domov. Akoby sa nič nestalo. K svojim ženám a deťom, s hrdým pocitom, že ich ochránili.
Nejako takto znie temná história opusteného domu v Štiavnických Baniach, ktorú nám vyrozprával starosta obce Stanislav Neuschl. Práve vzhľadom na ňu sa mu miestni na míle vyhýbajú. Domnievajú sa totiž, že duša brutálne zavraždeného Nemca steny pustnúcej stavby dodnes neopustila a „dýcha“ krivdou voči domácim.
Vzhľadom na nevysvetliteľné príhody spájané s týmto miestom ho navštevujú rôzni lovci duchov a dokonca aj reportéri britskej stanice BBC. Preto sme tam nemohli chýbať ani my. Ako už je zvykom, budovou sme sa prechádzali pod rúškom noci.
Ešte predtým, než sa spolu ponoríme do záhady pustnúceho domu stojaceho nad tajchom, radi by sme ti pripomenuli, že navštevovať tajuplné miesta a kriticky skúmať príbehy s nimi spojené môžeme len vďaka našim predplatiteľom Refresheru+. Preto ak sa ti naše dobrodružstvá páčia, môžeš k nám do klubu vstúpiť aj ty a podporiť tak obsah, aký na iných weboch nenájdeš.
Sme tu opäť
O šiestej večer stúpame po serpentínach lemovaných lesom. Cez silný dážď vidíme len na niekoľko metrov pred seba. Naše vozidlo sa po ceste kĺže ako po klzisku, keď sa snažíme vyhýbať žabám, ktoré nonšalantne poskakujú na asfaltke. Kĺžeme sa sem a tam, zľava doprava, keď zrazu musíme prudko brzdiť. Len tak-tak zastaneme pred nasrdeným jeleňom, ktorý sa pomaly pozrie smerom k nám. Neuteká, len stojí a civie, akoby nám chcel niečo povedať. Svojím pohľadom hypnotizuje naše vydesené telá, ktoré sa len o chlp vyhli zrážke. Po chvíli zavrtí hlavou smerom k lesu a zmizne v jeho útrobách.
Auto sa opäť rozbehne a ani sa nenazdáme, nechávame za sebou tabuľu „Štiavnické Bane“. Toto miesto dôverne poznáme, keďže jeden strašidelný dom sme tu už navštívili. Zaparkujeme hneď pri prvom a zároveň najväčšom miestnom tajchu. „Mimo sezóny to tu vyzerá celkom opustene,“ znejú naše myšlienkové pochody pri pohľade na parkovisko, kde stojí len auto, ktorým sme prišli.
Zatiaľ čo na nás leje ako z krhly, obzeráme sa okolo tajchu, keďže vieme, že strašidelný dom by mal byť v jeho blízkosti. Na hrádzi, ktorá lemuje jazero, spozorujeme siluety dvoch postáv. „Čo za bláznov by sa prechádzalo po vonku v tomto počasí?“ pomyslíme si, ale aj tak vyrazíme smerom k nim s nádejou, že nám poradia.
Ako podídeme bližšie, vidíme, že ide o mladý pár. Oslovíme ich s tým, či sú miestni. Keď odpovedia, že nie, strácame nádej, že by nám mohli pomôcť, ale aj tak to skúsime. „Neviete náhodou, kde sa tu nachádza strašidelný dom?“ spýtame sa. Obaja naraz ako zhypnotizovaní ukážu rukou na zrúcaninu, povedľa ktorej sme prešli autom. Poďakujeme a obaja sa stratia v daždi.
Zlý nápad
Vonku je čoraz chladnejšie, dážď silnie a k zamračenému počasiu sa pridáva šero. Kvapky dopadajúce na rozvlnený tajch spolu s vetrom dotvárajú atmosféru toho najtemnejšieho hororu.
Rozhodneme sa, že k domu pôjdeme nepozorovane – cez lesnú cestičku. Už po prvých pár metroch zisťujeme, že išlo o najväčšiu hlúposť, akú sme mohli spraviť. Zmoknutí do poslednej nitky sa brodíme blatom, pričom každých pár metrov nám uštedria facku ostré konáre. Keď vyjdeme na vrchol kopca, vidíme, že dom sa od nás nachádza len pár metrov. Väčší problém je však to, že ho od nás delí prales bez cestičky. Po krátkom uvažovaní, či zliezť a obísť to, si vyberieme druhý variant – presekať si cestu.
Až na pár škrabancov a jednu roztrhnutú bundu sa nám to podarilo. Pred nami sa majestátne týči rozostavaná stavba naháňajúca strach už zvonku. Uprostred zarasteného pozemku vidíme opustenú maringotku, ktorú nám po telefóne spomínal starosta obce. Podľa jeho slov ju tu v minulosti nechali robotníci pokúšajúci sa dom zrekonštruovať. Z neznámych dôvodov to nikdy nedokončili a zo staveniska ušli.
„Tento dom sa stále len predáva a kupuje. Je to taký kolotoč, pričom nikdy sa tu nič nedokončí,“ povedal nám s tým, že je to pre neho nevysvetliteľné, keďže ide o veľmi lukratívnu oblasť v tesnej blízkosti jazera, ktorá by mohla byť využitá na rekreáciu. Práve fakt, že to tu vystriedalo už niekoľko majiteľov márne sa pokúšajúcich dom zveľadiť, podľa slov starostu pridáva na záhadnosti tohto miesta.
Keď vkročíme do maringotky, vidíme na zemi hromady neporiadku. Beztak úzku uličku ešte viac zužuje plesnivý matrac, rozbitý nábytok a na kope nahádzané stoličky. Vyzerajú presne ako tie, na ktorých sme sedeli v laviciach ešte v našich školských časoch. Viac nepochopiteľné je pre nás to, čo v maringotke hľadá vyfučaná volejbalová lopta a kusy starého oblečenia. Bez rozmýšľania ju však opustíme a vydáme sa do domu. Vonku je už totálna tma, a tak vyberáme baterky.
Sme tu sami?
Hneď ako vstúpime do domu, prebehne našimi telami mrazivá vlna. „Presne tu ho zlikvidovali a zahrabali. Možno stojíme presne nad jeho kostrou,“ pomyslíme si, kým si očami prezeráme priestory. Štádium, v akom sa dom nachádza, do bodky presne potvrdzuje starostovu verziu, že ho robotníci opustili v rýchlosti. Na zemi pokrytej sutinou sa totiž ešte nachádza rebrík a zvyšky stavebného materiálu.
Bojíme sa, aby sa nám stavba nezrútila na hlavu, keďže viacero trámov doslova levituje a v streche je taká diera, že dovnútra tečie prúd dažďovej vody. Keď laickým pohľadom kontrolujeme statiku miesta, oči nám padnú na nápis „HELP ME!“ nachádzajúci sa na hornom poschodí budovy. „Dnes by sa tam už nik nedostal. Musí to tu byť ešte od čias, keď budova bola v podstatne lepšom stave,“ znejú naše myšlienkové pochody.
Na jednom z otvorov na okno nachádzame nedohorenú náhrobnú sviečku. „Žeby satanisti alebo lovci duchov? Prečo ju však nenechali dohorieť?“ Z myšlienok nás vytrhne buchot z horného poschodia. Keď dobehneme k miestu, odkiaľ naň máme výhľad, nič podozrivé nevidíme.
Ďalej prechádzame po pustnúcom dome. Vidíme, že niektoré tehly sú novšie ako ostatné, čiže naozaj sa niekto pokúšal o jeho rekonštrukciu. Pri každom jednom kroku musíme byť nesmierne opatrní, keďže v zemi sa nachádza priveľa jám a zo stropu padajú kusy omietky.
V hlave nám na pozadí stále rezonujú slová starostu o tomto mieste. Hoci on sám tu nikdy nebol, dávno ho navštívila jeho dcéra. „Ako malá tu bola aj s kamarátkou. Krátko nato na môjho syna, jej brata, spadla veľká brána, taktiež nám vtedy z ničoho nič prasklo čelné sklo na aute. Nechcem byť poverčivý a spájať to s týmto domom, ale racionálne vysvetlenie týchto udalostí sme dodnes nenašli,“ dodal s tým, že aj mame kamarátky jeho dcéry, ktorá bola s ňou v dome, sa krátko nato stal úraz.
Keď máme dom prebádaný skrz-naskrz, rozhodneme sa, že sa zložíme v pristavanej garáži. Z tohto miesta máme iný pocit ako zo zvyšku stavby. Tu sa cítime bezpečnejšie, všade inde máme pocit, že sa na nás niekto díva.
Kroky aj mŕtvolný zápach
Je krátko po polnoci a sme rozhodnutí to zabaliť. Nič sa nedialo. Zlý pocit z miesta z nás v priebehu niekoľkých hodín úplne opadol. Rozprávali sme sa, smiali a divným zvukom z poschodia už neprikladali žiaden význam. Predsa len, sme v rozpadnutej budove uprostred noci, vonku prší, dovnútra zateká, a tak je úplne normálne, že na podlahu dopadá voda a spôsobuje rachot.
Keď už sme takmer zbalení a pripravení na odchod, zastavíme sa na poslednú „fajčiarsku“ na verande. Len čo na ňu vkročíme, počujeme z pozemku obrovské a hlučné šplechnutie. Vydesení na smrť sa dvaja rozbehneme za zvukom, zatiaľ čo ďalšia polovica skupiny na nás čaká v dome.
Baterkami hľadáme, odkiaľ sa mohol zvuk ozývať, a asi po desiatich minútach narazíme na tmavú plochu ukrytú v húštine. Keď sa pozrieme lepšie, zbadáme, že ide o jazero, ktoré sme si predtým vôbec nevšimli. „Čo však doň mohlo padnúť? Znelo to ako niečo veľmi veľké a ťažké,“ vravíme si a baterkami prehľadávame okolie a svietime do vody.
Skôr ako sme stihli (ne)vyriešiť nevysvetliteľnú a desivú záhadu, vybehla za nami ďalšia dvojica a zadychčane spustila: „Počuli sme kroky, kroky zhora. Boli to kroky, prisaháme.“ Oznámili nám to s tým, že chcú ísť okamžite domov.
Zatiaľ čo stojíme pri jazierku a prehovárame jeden druhého, aby sme zostali, do nosa nám udrie mŕtvolný zápach. Pripadá nám, akoby sa šíril presne z neho. „Ktovie, kde skončilo zmrzačené telo nebohého vojaka...“ pomyslíme si. Vymeníme si pohľady, ktoré hovoria za všetko. „Celý večer nič a v priebehu pár minút sme toho zažili viac, než sme chceli,“ povie člen našej skupiny s tým, že je načase ísť.
Ide to s nami?
Rýchlym krokom sme sa presunuli k autu, tentoraz už nie cez les, ale ako kultivovaní ľudia po hlavnej asfaltovej ceste, ktorú sme predtým prehliadli. Vonku leje viac a viac, čo robí viditeľnosť na ceste takmer nulovou.
Opäť si to režeme serpentínami a autom kĺžeme sem a tam. V dôsledku tmy a ešte silnejšieho lejaka je to omnoho náročnejšie než pred niekoľkými hodinami. Len čo sa ocitneme na prvej rovinke a pridáme, pod auto nám zase vletí jeleň. Neubrzdíme, a tak trhneme volantom a na centimeter presne sa mu vyhneme. Zastaneme, musíme sa vydýchať. Okrem lejaka je v aute mrazivé ticho. Počuť len tlkot našich sŕdc. Bijú zbesilo rýchlo.
Od spoznania sveta, v ktorom dnes „žije“ nemecký vojak, nás delilo veľmi málo. Vydesení na smrť si opäť spomenieme na slová starostu: „Krátko po tom, ako moja dcéra navštívila tento dom, spadla na jej brata veľká brána, taktiež nám vtedy z ničoho nič prasklo čelné sklo na aute. Nechcem byť poverčivý a spájať to s týmto domom, ale racionálne vysvetlenie týchto udalostí sme dodnes nenašli.“
