V Ukrajincoch prežíva kozácky duch, charakterizovaný vnútornou slobodou a vôľou postaviť sa za svoje záujmy.
Historik Michal Šmigeľ pôsobiaci na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa hrdo hlási k svojej rusínskej identite. Vyučuje dejiny 19. a 20. storočia aj dejiny Sovietskeho zväzu a venuje sa výskumu v oblasti dejín stredovýchodnej Európy. Túžbu po slobode a súdržnosť Ukrajincov, ktorým dejiny dlhodobo odopierali vlastnú nezávislosť, si podľa neho na Slovensku do veľkej miery nevieme predstaviť. Michal Šmigeľ považuje ukrajinský boj o vlastný štát za historickú výzvu a hovorí, že v histórii neexistujú jednoduché odpovede na zložité otázky.
V Refresheri ti neprinášame len prehľad aktuálneho vývoja udalostí, ale aj širší historický, spoločenský, ekonomický i politický kontext rusko-ukrajinského konfliktu. Našu prácu môžeš podporiť predplatným služby Refresher+.
Kedy sa začínal formovať ukrajinský národ a čo predchádzalo vytvoreniu samostatnej nezávislej Ukrajiny?
Prvé národno-buditeľské procesy začali vznikať v druhej polovici 19. storočia. Ten novodobý zdravý nacionalizmus úzko súvisel s formovaním ukrajinskej inteligencie, v tej dobe nazývanej Rusínmi či Malorusmi. Ukrajinský národ – nácija – sa formoval postupne pod vplyvom európskej vlny novodobého nacionalizmu. Prvotný proces tvorby národa vrcholiaci začiatkom 20. storočia prvým vyhlásením ukrajinskej nezávislosti v roku 1918 bol čiastočne prerušený v dôsledku boľševizácie východnej Európy až do referenda v roku 1991.
Územie Ukrajiny je a aj historicky bolo atraktívne a oblasť medzi riekami Visla a Donec označujeme ako kolísku Slovanstva. Táto mimoriadne bohatá a úrodná oblasť s priaznivými klimatickými podmienkami hrala dlhodobo aj rolu obilnice východnej Európy. Boj o tieto územia začal na konci stredoveku, keď bola veľká časť dnešnej Ukrajiny začlenená do stredovekého Poľského štátu, ktorý siahal od Pobaltia až po Čierne more. V 17. storočí do hry vstúpil Moskovský štát s narastajúcimi imperialistickými ambíciami.
Na ukrajinských stepiach žili kozáci. Aká je ich historická rola?
Medzi kozákmi (t. j. Ukrajincami, ktorí utekali pred poľskou nadvládou do neosídlenej zadneperskej stepi) sa vytvorilo liberálne, slobodné myslenie, ktoré by sme dnes s trochou nadsádzky mohli nazvať aj ako demokratické. Záporožskí ukrajinskí kozáci sa postupne stali akýmsi nárazníkom medzi Poľskom a mongolsko-tatárskymi štátmi, neskôr Tureckom (ktorému patril od 15. do 18. storočia juh dnešného územia Ukrajiny, tzv. Krymský chanát) a, samozrejme, aj Ruskom. Kozáci žili na úrodných stepiach, plnili si povinnosti voči štátu a výmenou za to vyžadovali veľkú mieru slobody. Kozácky duch slobody sa na území Ukrajiny dlhodobo zakorenil a prispel k formovaniu ukrajinskej svojráznosti.
Nájdeme pozostatky kozáckej identity aj v tej ukrajinskej?
Určite. Jej stopy ostali vo folklóre či v umení. Kozácke oblasti siahali až po severný Kaukaz, hlboko do územia dnešného južného Ruska. Ešte počas boľševickej revolúcie dokonca existovala aj oficiálna kozácka národnosť. Tú neskôr z dôvodu asociácie slobody, voľnosti a rebélie Sovieti zrušili.
Prispel k rozvoju slobodného ducha Ukrajincov aj ich kontakt so západnou Európou?Áno. Západnocentrálna časť dnešnej Ukrajiny bola síce buď súčasťou Poľska, či neskôr ruského impéria, avšak ešte západnejšie časti až po regióny Bukovina, Halič či Zakarpatsko boli súčasťou Rakúsko-Uhorska, v ktorom obyvatelia skutočne dýchali viac „liberálneho vzduchu“, šíriaceho sa Európou 19. storočia.
Kedy prichádza k rozvoju ukrajinskej štátnosti?
V roku 1917 v tzv. revolučnom období po februárovej revolúcii v Rusku. Vtedy v Kyjeve vzniká Ukrajinská centrálna národná rada a prijíma tzv. univerzály – zákony, v ktorých deklaruje ukrajinský samostatný štát ako autonómnu súčasť demokratickej Ruskej federácie. Avšak neskôr po boľševickom prevrate v Petrohrade v októbri 1917 vyhlasuje 22. januára 1918 úplnú ukrajinskú nezávislosť trvajúcu vo vojnových podmienkach do roku 1921.
Aký postoj mali vtedy k požiadavke nezávislosti Ukrajiny Rusi?
V tom čase sa začal zápas o ovládnutie územia Ukrajiny, ktorý trvá dodnes. Boľševici neakceptovali ukrajinskú nezávislosť a vytvorili Ukrajinskú sovietsku republiku s hlavným mestom v Charkove a následne zaútočili na Kyjev. Nasledoval boľševicko-poľský zápas (1919 – 1921) o ovládnutie ukrajinských území. Po skončení prvej svetovej vojny mali všetky štáty v Európe deklarovaný nárok na vytvorenie vlastného národného štátu. Výnimkou boli len dva štáty: Írsko ako britská kolónia a Ukrajina. Dohodové mocnosti obetovali ukrajinské územie v prospech Poľska, ktoré malo byť nárazníkovým štátom proti prieniku boľševizmu do Európy.
Ukrajinské územie bolo napokon rozdelené na základe Rižského mieru v roku 1921, keď západná časť pripadla Poľsku a východná sa stala súčasťou boľševického Ruska a neskôr v decembri 1922 aj novovzniknutého Sovietskeho zväzu. V decembri tohto roku uplynie od vzniku ZSSR sto rokov. Toto výročie niektorí pozorovatelia spomínajú aj v súvislosti s aktuálnym ťažením Putina na Ukrajine, ktoré by rado obnovilo hranice bývalého sovietskeho impéria práve v roku storočnice ZSSR. Ruský nacionalistický politik Vladimir Žirinovskij na to upozorňoval ešte pred rokom.
Je pravda, že hladomor z rokov 1932 a 1933 vznikol v dôsledku stalinskej kolektivizácie?
Je to tak. Hladomor v podstate zasiahol celé stepné obilninové oblasti ZSSR – od Ukrajiny po Kazachstan, kde v tom čase žilo hlavne kozácke obyvateľstvo pomiešané s Rusmi. Bývalí kozáci neuznávali kolektivizáciu, keďže mnohí z nich boli úspešní roľníci, ktorých Sovieti označili za kulakov a deportovali do vzdialených oblastí ZSSR. Praktický zdravé poľnohospodárstvo boľševici zvrátili v neefektívne kolchozné a z vidieka vycucali kapitál na stalinskú industrializáciu ZSSR.
Ich slobodný duch pritom vyplýval práve zo schopnosti hospodárskej sebestačnosti. V stepných regiónoch Ukrajiny roľníci hospodárili individuálne, boli schopní uživiť sa aj predávať časť výnosu. Ruskí roľníci boli na rozdiel od Ukrajincov zvyknutí na kooperáciu. Po zrušení nevoľníctva na konci 19. storočia sa síce stali slobodnými, ale nevedeli sa samostatne uživiť, a tak zakladali poľnohospodárske družstvá.
Keď sa začiatkom 30. rokov rozbehla kolektivizácia, v jej prvom období Sovietsky zväz zaznamenal až 14 000 roľníckych povstaní s 3,4 milióna účastníkov, z toho polovica prebehla práve na Ukrajine. Starý slobodný duch a vôľa postaviť sa za svoje záujmy ovplyvnili aj budúce generácie.
Vtedy sa na východ Ukrajiny dostali Rusi, ktorých potomkovia tam žijú dodnes?
Na územie Ukrajiny, kde vymreli takmer 4 milióny ľudí (v celom ZSSR podľahlo hladomoru 8,7 mil.), začalo sovietske vedenie presídľovať Rusov, Bielorusov či Kazachov a aj preto dnes mnoho obyvateľov východných regiónov Ukrajiny rozpráva po rusky. Región Donbasu hladomor až tak nezasiahol. Na začiatku 30. rokov v ňom boli najväčšie sovietske továrne. Donbas bol vtedy vysoko industrializovaný región, do ktorého Sovieti sťahovali odborníkov z celého ZSSR, a nemohli riskovať, aby vymrel.
Nesťahovali sa potomkovia Rusov v roku 1991 po ohlásení samostatnosti Ukrajiny?
Nemali na to dôvod. Sovietske obdobie ich „zakonzervovalo“. Aj keď sa rozdelilo Československo, jeho obyvatelia zväčša ostali žiť tam, kde boli zvyknutí. Prečo by ste sa mali pozerať, odkiaľ kedysi dávno prišli vaši predkovia, keď si v mieste bydliska už desiatky rokov budujete materiálne i rodinné zázemie? Je to rovnaké ako pri Slovákoch žijúcich v Amerike. Predsa ani po vzniku Slovenskej republiky nenastala vlna návratov. Tí ľudia tam mali prácu, rodinu aj hroby svojich predkov.
Identifikujú sa teda ako Rusi či Ukrajinci?
Opäť použijem analógiu Slovákov v zámorí, ktorí sú zároveň Slováci i Američania. Niektorí sa stále identifikujú podľa pôvodu, no často hovoríme už o tretej generácii, ktorá sa na historický rodokmeň svojich predkov nepozerá. Žijú na území Ukrajiny a identifikujú sa ako ukrajinskí občania. Sú rusky hovoriaci, ale nikomu to neprekáža.
Ako osud Ukrajiny ovplyvnila druhá svetová vojna?
Západnú časť dnešnej Ukrajiny i Bieloruska do Sovietskeho zväzu pripojil Josif Stalin v roku 1939 na základe paktu Molotov – Ribbentrop, ktorý rozdelil vtedajšie Poľsko a vytvoril nové sféry vplyvu. V čase vypuknutia sovietsko-nemeckej vojny v júni 1941 prebehol pokus ukrajinských nacionalistov, ktorí predbehli nemecké jednotky, vtrhli do Ľvova a 30. júna vyhlásili akt obnovenia nezávislosti Ukrajiny.
Berlín tento čin neschválil a účastníkov tejto akcie pod vedením Stepana Banderu prinútil vyhlásenie v Berlíne o pár dní odvolať. Keď odmietli, skončili v nemeckých táboroch. Gestapo, samozrejme, spravilo čistku a likvidovalo „banderovskú“ organizáciu ukrajinských nacionalistov. V roku 1942 vznikla Ukrajinská povstalecká armáda (UPA, tzv. banderovci). Vyhlásila sa za tretiu vojenskú silu v regióne a bojovala na západnej Ukrajine proti Nemcom i Sovietom. Pri strete s poľským podzemím na Volyni nastal krvavý konflikt, pri ktorom prišlo o život i i niekoľko desiatok tisíc Poliakov. Druhá svetová vojna celkovo zruinovala územie Ukrajiny.
Vieme, že Ukrajina sa samostatným štátom nestala ani po druhej svetovej vojne.
Zaiste, po vojne sa stalinský režim upevnil a definitívne zlikvidoval svojich odporcov. Udialo sa tak až v čase rozpadu ZSSR začiatkom 90. rokov. V roku 1990 začal proces zvrchovanosti Ukrajiny a 24. augusta 1991 vyhlásila krajina svoju nezávislosť. Ukrajina vtedy podpisom Bielovežských zmlúv prispela k zániku ZSSR a Michailovi Gorbačovovi neostávalo nič iné ako opustiť funkciu sovietskeho prezidenta.
Ako prežila ukrajinská identita počas Sovietskeho zväzu?
Keďže v Sovietskom zväze žilo vyše sto rôznych národov a národností, Kremeľ sa usiloval o vytvorenie sovietskeho občana bez národnosti. Sovietskym autoritám záležalo výlučne na tom, či ľudia podporujú komunistické myšlienky, a prejavy nacionalizmu sa potlačovali. Josif Stalin dlhodobo premiestňoval obyvateľstvo, lebo v tom videl nástroj boja proti nacionalistom, ktorých vnímal ako najväčšiu hrozbu pre ZSSR. Z globálneho pohľadu však sovietizácia obyvateľstva nedokázala potlačiť ich národnú identitu. V prípade Ukrajiny sa ako najodolnejšie ukázali obzvlášť západné regióny.
A ako na tom bol ukrajinský jazyk?
Sovietski boľševici si chceli bezprostredne po revolúcii získať podporu podmanených národov a začiatkom 20. rokov vyhlásili proces „zakorenenia boľševizmu v národnostných perifériách“. Ukrajine, ako aj ostatným národom tak spočiatku dovolili udržať si jazyk, identitu a kultúru. V 30. rokoch však spolu so Stalinom nastúpil opačný trend a došlo k totálnej rusifikácii, pričom ukrajinský jazyk odsunuli na úroveň dedinskej reči. Tento proces sa zmiernil až v 70. a 80. rokoch.
Slováci v Československu nič také nezažili, keďže neboli tzv. čechizovaní. V povojnovom období sa ruština v ZSSR stala eminentným jazykom a v dôsledku rusifikácie vedeli všetci po rusky. Ešte aj v súčasnosti sa v už nezávislých postsovietskych krajinách so strednou a staršou generáciou nemáte problém dohovoriť po rusky. Aj v Kyjeve a mnohých ďalších mestách východnej Ukrajiny popri sebe dlhodobo prežívajú oba jazyky a doteraz s tým nikto nemal problém.
Aký je príbeh Ukrajiny za ostatných 30 rokov?
Na konci existencie ZSSR sa Michail Gorbačov pokúsil o demokratizáciu spoločnosti, popustil opraty nacionalizmu a nebolo cesty späť. Sovietsky zväz sa zrútil ako domček z karát. Budovanie moderného ukrajinského štátu, ktorý sa zrodil na základe referenda v roku 1991, je zložitý proces. Ukrajina sa po rozpade Sovietskeho zväzu musela pozviechať z obrovských ekonomických problémov. Obzvlášť západná Ukrajina bola v tomto smere vždy proeurópska.
Keď začala Ukrajina prejavovať silné proeurópske tendencie a snahu o integráciu, zmaril ich priaznivec Putina Viktor Janukovyč, ktorý nepodpísal asociačnú dohodu s Európskou úniou. Na protest proti zastaveniu západného smerovania vtedy v zime 2013/2014 prišlo k sérii protestov a vznikol Majdan (resp. Euromajdan). Do ulíc vyšli medzi prvými študenti a po zákrokoch silových zložiek aj ich rodičia. Povstal celý národ.
Majdan Ukrajinci dodnes označujú ako revolúciu hodnôt. Práve v tom období začali problémy, ktoré vrcholia v týchto dňoch. Nezabudnime, že v čase Majdanu začali Rusi okupovať časť ukrajinského teritória, vytvorili bábkové štáty na Donbase a anektovali polostrov Krym v rozpore s medzinárodnými záväzkami a sľubmi. Ukrajinci preto hovoria, že sú vo vojnovom stave s Ruskom od roku 2014.
Láka Ukrajincov naďalej vízia európskej integrácie?
Nepochybne. Oni v to veria a dúfajú, že sa raz stanú členmi európskeho spoločenstva. Chcú žiť slobodne, na základe demokratických hodnôt, v liberálnom prostredí. Ukrajine v poslednom čase mnohé krajiny zrušili víza, a tak viac cestujú a vidia, ako sa dá fungovať lepšie. Vracajú sa domov a snažia sa pomery vo svojej krajine zveľadiť, žiť proste dôstojne a v 21. storočí.
Už Sovietsky zväz naučil rôzne národnosti žiť vedľa seba priateľsky a pre jednoduchého človeka na Ukrajine nie je dôležitá národná príslušnosť. Stačí, že chce normálne žiť. Tým je povedané všetko. Prečo by žili v područí putinovského režimu, keď môžu žiť v demokratickej Ukrajine? Najmä mladá generácia chce cestovať po svete, študovať a nájsť si prácu. Množstvo ukrajinských študentov pôsobí aj v Poľsku, Česku či na Slovensku.
O tom, že Ukrajina patrí do sféry vplyvu Ruska, môžu hovoriť len tzv. užitoční idioti, ktorí zároveň kričia, že nás v roku 1945 oslobodili Rusi. Pravda je taká, že naše územie oslobodili národy Sovietskeho zväzu, ktorý mal 16 republík. Spolu s Rusmi zahynulo aj množstvo Rumunov a práve Ukrajincov. Sme im všetkým vďační za ich obetu. To však neznamená, že musíme patriť do ruskej sféry. Je to jednoducho prežitok.
Ukrajina sa dlhodobo vyvíja pod tlakom Ruska. Nazvali by ste ju dnes zjednotenou krajinou?
Teraz už áno. Práve vonkajší tlak Ruska v Ukrajincoch posilňuje národnoemancipačný proces, stmeľuje ich. Mnohí ľudia žili a vyrastali v totalitnom Sovietskom zväze a ich mentalita na rozdiel od tej slovenskej lepšie chápe, čo všetko je v hre. Slovensko si zažilo „len“ 40 rokov komunizmu, Ukrajina bola pod „boľševikom“ 70 rokov.
Všimol som si, že Vladimir Putin hovorí o fašistických útokoch na rusky hovoriacich ľudí.
Mnoho ľudí na Ukrajine stále hovorí po rusky, i keď väčšina rozpráva po ukrajinsky alebo dvojjazyčne. Existenciu štátneho ukrajinského jazyka na Ukrajine zneužíva Vladimir Putin v rámci zlostnej propagandy. Vytvára naratív „útokov na ruskojazyčných ľudí“. Keď prídete do Kyjeva, polovica ľudí hovorí po rusky a nepredstavuje to najmenší problém. Ukrajina si uvedomuje, že je to logický dôsledok historického vývoja, ruštinu toleruje, ale logicky presadzuje hlavne ukrajinčinu.
Vyhlásenia Putina sú tragické a smiešne zároveň. Prezident Putin je produkt svojej doby a sovietsky rozviedčik, ktorý prebral žargón, podľa ktorého je „fašista“ tá najhrubšia nadávka. Vo svojich prejavoch prezentuje pseudohistóriu a nahovoril už ozaj všeličo; i to, že Vladimir Lenin vytvoril ukrajinský štát. Ukrajinci na margo toho vtipkujú – že z ničoho nič zistili, že „otcom národa“ je Lenin. Pritom samotného Lenina nemá v láske ani sám Putin.
Ukrajinské dejiny jasne dokazujú, že išlo o najneposlušnejší štát v ZZSR, a preto si aj najviac „zlizol“. Platilo to v časoch nastoľovania boľševickej moci, kolektivizácie, hladomoru, stalinských deportácií v 30. a 40. rokoch aj jeho jeho povojnového besnenia. Aj ukrajinský disent v 70. a 80. rokoch bol v Sovietskom zväze najsilnejší. Ukrajina bola vždy rebelskou krajinou ZSSR, veľmi ťažko a tragicky ju lámali, bola ťažko skúšanou dejinami. To, čo vidíme dnes v priamom prenose, je ďalšia tragédia.
