Ako znejú Rýmy, Hudba a Boh? (Recenzia)

5 rokov ubehlo od vydania druhého albumu formácie menom H16. Čísla nepustia, tak ako Kvalitný materiál, mali kopu street hitov od Robím čo chcem cez Oni nevedia až po Nápoj omamný a celkovo bol album prijatý pozitívne, čo sa u sophomore albumoch na slovenskej scéne nedá povedať často. H16 je však iná, ich fanbase je ťažko zadefinovateľná, už len kvôli tomu, že neexistuje asi jediná tak úspešná skupina na slovenskej scéne, ktorá by mala zároveň toľko haterov. Predsalen, nie každému lichotila drzosť chalanov, ktorí boli na scéne v tej dobe noví a značne ovplyvnení americkým rapom. Dnes je však rok 2013, slovenské publikum trocha vyrástlo a s ním aj H16, ktorá nám uvarila RHB a predostrela ho bez veľkého meškania.

Tu sa však treba pozastaviť. RHB? Skratka Biháryho mena opačne? Možno by to bolo lepšie, pretože RHB znamená Rýmy, Hudba, Boh a nech sa na mna nikto nehnevá, ale debilnejší názov je už len Kvalitný materiál, nehovoriac o tom, že na albume nie je jediná skladba, ktorá by tento názov vysvetľovala, rovnako ako tu nie je skladba spomínajúca alebo oslavujúca Boha, ako to bolo napríklad v prípade Rytmusovho Krála. Názov je však stále len názov, cover je po ostatných LPčkach zlepšením a tak ho radšej prekusneme a prejdeme rovno ku jednotlivým skladbám. 

Album odštartuváva Intro pokračujúce s rovnakou inštrumentálkou do hymny Nech ti nejebe s poradovým číslom III, pravdepodobne uzatvárajúc trilógiu týchto raprezent trackov, z ktorých jeden odštartoval chalanom z Hálovej kariéru. Beat slušný, rap tiež, ideme ďalej. Nemám čas a Ideme spolu, dve skladby, vďaka ktorým bol internet zahrnutý pred releasom albumu vlnou pesimistických komentárov. A nikomu to nemôžeme dať za zlé, pretože dve menované skladby sú suverénne najhoršie na albume, jedna pojednávajúca o tom, že chalani sú busy, čo je naozaj absurdná téma, nehovoriac o tom, že do Abeho podareného beatu by sa dalo rapovať aj o apokalypse. No a skladba druhá preberá zas tému, ktorú slovenskí mcs preberajú už roky a to fakt, že sú súdržní, rozbíjajú prekážky a nezachraňuje to ani Roman Zámožný. 

Nebudem sa zastavovať pri každej skladbe, ale budem musieť pokračovať so záležitosťou Celú noc, čo je štart toho lepšieho úseku albumu. Speezy (áno, tak ho budeme volať, deal with it), ktorý si svoje nové meno zamiloval, dokazuje, že vie stále zarapovať aj pre sídlisko, avšak skladbu suverénne unáša Otecko so svojím "celú noc udržím Rytmus ako Patrik, flow ťa udre do hlavy, niečo ako high kick". A nad Oteckom by som sa rád pozastavil, pretože v roku 2006 by asi málokto povedal, že v roku 2013 bude práve Killa Korec tým najlepším členom. Neveríte? Vypočujte si poriadne jeho slohu v Na dne, čo je mimochodom jeden z najlepších slovenských trackov (ak nie najlepší) , aké som tento rok počul, jednak kvôli Delikovej slohe, ale hlavne kvôli tej Oteckovej a Grimasovmu beatu. Featuring od MR , pre ktorých je táto téma priamo stvorená (čo 16 určite vie) je už len čerešničkou na torte. Prechádzame ďalšou motivačnou a raprezentom a pozastavujeme sa nad Chcem ťa tu, skladbou produkovanou záhadným talentom menom Specialbeats (začiatok ako od Kid Cudiho), kde okrem jeho beatu nájdeme aj spievaný refrén od ďalšieho neznámeho mena Maxo. Stojí za vypočutie už len kvôli Cigovej puške. Predposledná skladba pri ktorej sa pozastavím bude určite Lalala,  pohodová záležitosť ako keby písaná pre Speezyho dopĺňaná Elpeho spevom, čo je typ hudby, ktorý by mala H16 adoptovať čoraz častejšie, pretože neviem ako vás, ale mňa tie battle rapy a motivácie už premotivovali k tomu, aby som podobné skladby skipoval, obzvlášť keď tvoria tretinu albumu.

A to je zároveň kameňom úrazu RHB. Za tie dlhé roky chalani spolu s viacerými ďalšími slovenskými mcs nedokázali pochopiť, že raprezent, motivácia a pod. témy nemôžu tvoriť gro albumu a nemali by byť ani poznávacou značkou crew, ktorá chce byť braná seriózne. Obzvlášť, keď podobné veci vznikajú na treťom albume po desaťročnej kariére a dvoch sólo albumoch, z ktorých jeden patrí medzi najúspešnejšie, aké táto scéna kedy mala. Pretože namiesto toho, aby si tým H16 deklarovala svoju tvrdosť / street cred / vernosť fanúšikom, tým iba ukazuje, že si po všetkých tých rokoch, odohraných koncertoch a beefoch, musí stále niečo dokazovať. Pritom by stačilo viac trackov ako sú Angel, Na dne, Lalala a progres by bol jasný. Zoberme si napríklad Moju Reč, ktorá je generačne tam, kde jedna šesť a aj po viac ako 100 vydaných skladbách, od nich máme pravidelne storytellingy, vtipné veci a celkovo celú škálu tém, ktoré nie sú vždy pre rap typické. A na tomto albume máme dôkaz, že H16 to vie tiež, len toho robí málo, a neviem či je to už zo zvyku, alebo sa spoliehajú na to, že ich fanúšikovia potrebujú byť motivovaní a informovaní o akejsi legendárnosti, až kým nebudú šediví. Práve pre tento premrhaný potenciál dostáva RHB od nás mierne nadpriemerných 6/10, za čo vdačí hore spomínaným, vyčnievajúcim skladbám. Škoda.