Hlava cisárskej dynastie, ktorá mala podľa proroctiev vládnuť najľudnatejšej krajine sveta do sklonku vekov.
Panovník prvého zjednoteného, multietnického a centralizovaného štátu v krajine zlatého draka. Osoba povýšená na samotné božstvo a zároveň strojca revolučných reforiem a zákonov. Neskôr však nenávidený zradca národa, ktorý vlastnú ríšu uvrhol do plameňov chaosu a decentralizácie.
V dobách, kedy sa narodil Š´-chuang-ti, čínske územie malo roztrieštený charakter, celok tvorili menšie kniežatstvá, ktoré sa utápali v nekončených konfliktoch o nadvládu nad najľudnatejšou krajinou sveta. Narodenie prvého cisára sa datuje na rok 259 p. n. l. Ako jediný mužský potomok vládnucej dynastie v štáte Čchin (z tohto názvu pochádza dnešné pomenovanie Čína) zdedil Š´-chuang-ti po smrti svojho otca pomyslené žezlo moci. Keďže však nedosiahol plnoletosť (po nástupe na trón mal iba 13 rokov), zastupovala ho v otázkach politických i vojenských jeho matka a jej milenec, minister Lü Pu-wej. Oficiálna korunovácia tak prebehla až v roku 238 p. n. l., kedy sa 22-ročný Š´-chuang-ti napriek svojej mladosti a neskúsenosti, ale s obrovským entuziazmom a vervou pustil do vládnutia. Aby si vydobyl prvotný rešpekt, obrátil sa proti svojej milovanej matke, ktorú kvôli krivdám z minulosti odsúdil na domáce väzenie. Týmto krokom zároveň umlčal opozíciu a započal expanzívnu politiku trvajúcu dlhých 15 rokov. Počas tohto obdobia takticky zapaľoval iskry medzi spojencami, pričom sústredene verboval nové sily do vojska a cieľavedome zväčšoval rozlohu územia štátu Čchin. Pred tým, než bolo toto územie zjednotené, hlava štátu používala označenie „kráľ“, ako náhle však došlo k spomínanému zjednoteniu, Š´-chuang-ti sám seba označil za Prvého cisára – syna Nebies, vazala bohov a zvrchovaného panovníka odvodzujúceho svoj pôvod od bájnych bytostí, takzvanej Vznešenej trojky. Tento titul sa dedil po nasledujúcich 2000 rokoch až do zrušenia cisárstva a ustanovenia Čínskej republiky roku 1921.
Po vojnovom období započal reformy v oblasti poľnohospodárstva, armády i vnútornej politiky. Zjednotenú krajinu postupne začal rozdeľovať na 36 prefektúr, tie rozdelil na okresy, na ktorých čelo postavil úradníkov a vojakov zodpovedajúcich sa výhradne jeho osobe. Medzi najžiarivejšie reformy patrí napríklad reforma písma, kedy v celej Číne unifikoval sústavu znakov. K tomu sa pridali reformy váh a mier, kodifikovalo sa aj právo. Pred zjednotením štátu sa rovnako používali rôzne meny, ale aj na to si prvý cisár posvietil a nariadil jednotné platidlo, ktoré však zaniklo ihneď po páde vládnucej dynastie. V čase vlády Š´-chuang-tiho sa začalo aj so stavbou Veľkého čínskeho múru. Na stavbu najdlhšieho pohrebiska sveta bolo zmobilizovaných vyše 300 000 ľudí, ktorí za dvanásť rokov vybudovali na severe krajiny cez 5000 kilometrov dlhý obranný val. Pod panovníkovou záštitou vznikol rovnako prvý riečny prieplav na svete s dĺžkou až 2000 kilometrov. Revolučný projekt niesol názov Lingqu a spojil rieky Xiang a Li, aby vytvoril cestu bojovým lodiam, ktoré mali za cieľ rozdrviť nepoddajné kmene „barbarov“ na juhu ríše.
Neskôr, v roku 213 p. n. l., prichádza zlom. S cieľom upevnenia moci a umlčania svojich politických prešľapov, sa Š´-chuang-ti rozhodne zničiť dejiny svojej vlasti, spaľuje dobové spisy, historické knihy, ničia sa sochy i náboženské stavby. Vrcholom tohto barbarstva sú popravy učencov, kňazov a vojenských veliteľov. Počas nasledujúceho desaťročia tak šialený cisár vyhlasuje vojnu všetkému a všetkým, ktorí sa stavajú otvorene do opozície voči jeho autokratickej vláde. Bezhraničnú krutosť demonštruje aj zamurovaním 450 konfuciánskych utečencov do jedného z palácových múrov. Tento deštruktívny spôsob vlády ešte umocnil zvýšením daní, prísnymi trestami, vysokými nákladmi na stavanie jeho paláca a hrobu, nákladmi na zhýralý život či stavbou megalomanského Čínskeho múru. Celá krajina sa tak behom niekoľkých rokoch ocitla v trápení a beznádeji, čo sa však neskôr vypomstilo aj samotnému vazalovi bohov.
Čo sa týka osobnosti prvého cisára, vraví sa, že patril k strašným a despotickým tyranom, a že napriek zjednoteniu a prínosu, spôsobil aj pád ríše. Dovolil vykonávať neľudské popravy, ako napríklad presekávanie v páse, pochovávania zaživa, rozštvrťovanie, uvarenie vo vriacej vode a pod. Počas života sa neustále naháňal za večnosťou života, keďže sa bál, že sa stane obeťou zlých duchov minulosti. Z tohto dôvodu dokonca nakázal svojim poddaným, aby vo všetkých jeho palácoch (bolo ich vyše 200) vyhĺbili podzemné katakomby, nakoľko si myslel, že skrývaním sa v labyrintoch unikne neodvrátiteľnému hnevu týchto mýtických bytostí. Každý, kto odporoval myšlienke nesmrteľnosti alebo sa naopak vydával za alchymistu so „skutočným“ elixírom večnosti, bol okamžite popravený. Záujem o mystiku a nesmrteľnosť sa tak s jeho pribúdajúcim vekom zmenil na absolútnu posadnutosť. Kvôli stále stúpajúcemu počtu atentátov boli informácie o aktuálnej polohe cisára prísne tajné, strážila ho vojenská elita ríše a len málokto z vonkajšieho sveta mal tú „česť“ byť v jeho prítomnosti. Napriek týmto opatreniam je jeho smrť o to absurdnejšou. Mal presne 50 rokov, keď sa rozhodol užiť údajný liek (ortuť) na nesmrteľnosť, čo sa preňho skončilo tragickou otravou. V obrovských bolestiach ešte z posledného dychu prevolával meno svojho najstaršieho syna a zároveň následníka trónu. Chu-chaj ale nepatril k veľmi schopným cisárom, dokonca mal ešte krutejšie maniere ako jeho otec, čo vyvolalo veľké roľnícke povstanie v roku 206 p. n. l., ktoré nadobro zvrhlo krutovládu dynastie Čchin.
To, že sa Prvý cisár počas života zaoberal otázkami nesmrteľnosti a posmrtného života sa prejavilo aj pri jeho pochovávaní. Hrobka prvého cisára mala 115,5 metrov do výšky a jej základy merali 485 x 515 metrov (v súčasnosti nie je taká vysoká, pravdepodobne vplyvom dažďov či vetra, iný predpoklad ale hovorí o menšej výške kvôli nedokončeniu hrobky). Monumentálne mauzóleum údajne chráni mnoho dômyselných pascí ako napríklad otrávené šípy či padacie dvere. Staré čínske texty sa zmieňujú o tom, že ak niekto poruší chodby hrobky, spustí sa do chodieb tekuté striebro, čo by mala byť podľa všetkého vysoko koncentrovaná ortuť. Je zaujímavé spomenúť že pri stavbe sa používala hlina spevnená spájacím materiálom, z ktorej sa odstraňovali pomocou silného udupávania prieduchy, čím vznikol nečakane silný materiál podobný betónu. Cisárska hrobka patrí v súčasnosti k jedným z najveľkolepejších a rozmerovo najväčších pohrebných komplexov sveta. Z rešpektu k cisárovi sa v nej nikdy nekopalo, vďaka dobovým dokumentom však vieme, že strop pohrebnej komory žiari hviezdnymi súhvezdiami, zatiaľ čo podlaha pripomína cisárovu ríšu s jej pohoriami a riekami. Pomedzi ne sa údajne vynárajú repliky všetkých jeho palácov, čakajúcich na uvítanie jeho duše. Cisár tak bol obklopený všetkým, čo by mohol potrebovať, aby vládol vo večnosti. Hrobku „stráži“ terakotová armáda v životnej veľkosti v počte 8000 kusov. Celý tento výjav dopĺňajú bronzové a ílové sochy bojových vozov, akrobatov či dôležitých úradníkov a dokonca aj konkubín. Najväčšou zaujímavosťou je pri tom fakt, že každá zo sôch má svoj jedinečný výraz tváre. Posmrtný život starovekej Číny fascinuje a vyvoláva otázky i nepochopenie vládcov, ktorí bývali na sklonku života zväčša príliš ctižiadostiví, márniví a krutí. Všetko si však vyžiada svoju daň a chamtivosť po večnom živote nezostala ani v tomto prípade bez následkov.
