Druhý štúdiový album Franka Oceana sa stal takmer mýtusom. Nakoniec sme sa ale dočkali. Oplatilo sa čakať?
Sú to 4 roky, čo vyšiel cenou Grammy ozdobený debutový štúdiový album Channel Orange z dielne dnes 28-ročného Franka Oceana. Vzhľadom na jeho kvality nebolo vôbec prekvapivé, že mnoho ľudí v sebe nachádzalo túžbu po pokračovaní. Tú mal, samozrejme, aj Frank, ktorý sa už začiatkom roka 2013 vyjadril, že plánuje stráviť dlhšie obdobie písaním textov v odľahlejších lokalitách. O pár mesiacov na to odohral v Mníchove a v Londýne niekoľko nových skladieb, medzi ktorými boli mimochodom i Seigfried a Ivy z Blonde. Nahrávanie druhej štúdiovky sa potom rozbehlo a americký spevák bol na verejnosti vídaný čoraz menej.
Hoci zverejnil krátke nahrávky ako Memrise, detaily o plánovanej doske vedel málokto. V lete 2015 sa zrazu na jeho Tumblr objavili informácie o projekte Boys Don't Cry, ktorý mal byť pôvodne publikovaný, zároveň s magazínom, v júli oného roku. Fanúšikovia sa tešili, že ich túžby boli po dlhej dobe vypočuté. Osud to ale chcel inak. Júl 2015 prešiel ako voda a Frank nikde, práve naopak. Objavoval sa ešte zriedkavejšie než predtým, párkrát si z nás rôzni ľudia vystrelili, že jeho dielo konečne uzrie svetlo sveta, avšak vždy to dopadlo rovnako. Úprimne, už sme boli zúfalí a júl tohto roku naše zúfalstvo ešte podčiarkol. Boys Don't Cry sa malo totiž dostať na verejnosť, ale vieme, že to malo rovnaké vyvrcholenie ako minule, čiže žiadne. Po tomto veril v ideu, že Frank vydá druhú štúdiovku v dohľadnej dobe, iba málokto. No zázraky sa dejú a v auguste 2016 vyšiel najprv vizuálny projekt Endless, sprevádzaný o pár dní onou sophomore doskou, nesúcou názov Blonde. 17 piesní na online verzii a 12 na časopisovej, toľko nám Frank po 4 rokoch čakania doručil. Takmer presne 60 minút novej hudby (online verzia). Znamená také dlhé nahrávanie aj kvalitu? Oplýva Blonde krásou? Nezabili ho vysoké očakávania? Toľko otázok, tak si ich poďme pekne zodpovedať.
Jediným singlom z Blonde je Nikes, úvodná pieseň celej dosky. Tá sa dostala von tesne pred releasom albumu aj s vizuálnym doprovodom. I keď ide iba o jeden track, keď doň nahliadneme pozorne, veľa nám odhalí. Už v prvých momentoch nás totiž zasiahne snová produkcia, ktorá nás ihneď vytiahne z tohto sveta. Po niekoľkých úderoch bicích začneme počuť upravený hlas Franka Oceana, podávajúci refrén a prvú slohu. V nich naráža na charakter niektorých materialistických ľudí, ktorí idú len za peniazmi (logo Nike má tvar fajky, po anglicky check, čo znamená aj šek). Objavuje sa aj postava mladého dievčaťa, ktoré je vo vzťahu s istým chlapcom, no skôr než o intímnu lásku ide o bytie s niekým len kvôli hmotnému zabezpečeniu. Hoci na párty, kde je i Frank, prišli spolu, skutočne tam spolu nie sú, pretože si na nej nájde každý niekoho iného. Frank s ňou konverzuje a zisťuje, že sa dokáže povzniesť nad materializmus, na čo nadväzuje druhá sloha s už obyčajným hlasom. Frank sa jej otvára a chce s ňou prežiť večer, hoci sa v skutočnosti nemilujú. Opustenie hýrivej párty (vo videoklipe) symbolizuje dištancovanie sa od bežných lákadiel a praktík hudobného priemyslu (odchod z Def Jam) a takisto od povrchného vnímania sveta. Po zvukovej, či už vokálnej alebo produkčnej, stránke, nás Nikes naozaj odpútava od reálneho sveta a vťahuje do Frankových zážitkov, čo sa vlastne deje na celom konceptuálnom albume Blonde.
Harmónia vychádzajúca z jednotlivých skladieb je miestami prerušená nahrávkou alebo časťou nahrávky, ktorá nás na moment zobudí z predstáv, v ktorých sa nachádzame. To sa deje napríklad v prípade Pretty Sweet. Táto pieseň je experimentom, čo sa použitia syntetizátoru a strún týka. Je pravdepodobné, že jej začiatok bol inšpirovaný songom A Day in the Life od The Beatles, keďže sám Frank povedal, že táto legendárna skupina bude spolu s Beach Boys veľkou studňou múdrosti pri tvorbe Blonde. Produkcia albumu je vo všeobecnosti rozhodne plusom. Pôsobí totiž, ako sme už vyššie spomenuli, veľmi abstraktne až surrealisticky a prostredníctvom gitár, rozlične hraných basových liniek, klavíru, synťáku a, samozrejme, rôzne polohovaných bicích navodzuje atmosféru k tomu, čo nám chce Lonny zdeliiť. Frank často využíva úpravu hlasu. Tú môžeme okrem Nikes počuť aj na rapovejšom Nights alebo v úvode Self Control. Účelom toho je opäť dotvoriť celkové znenie skladby a posunúť ho do inej roviny.
RECENZIA: Blonde
28. septembra 2022, 19:30
Inštrumentály na albume Blonde majú okrem samotného Franka na svedomí mená, ako Mike Dean, klavirista Buddy Ross, Pharrell Williams, Tyler, The Creator, Jamie xx, Frankov bratranec Michael Uzowuru, Rostam a s veľa skladbami vypomohol aj Om'Mas Keith. Zoznam je oveľa dlhší, čo je spôsobené i faktom, že viaceré tracky buď samplujú alebo čerpajú inšpiráciu zo starších songov. Tými sú napríklad Flying (Seigfreid) a Here, There and Everywhere (White Ferrari) od The Beatles, cover Close to You (Close to You) od Stevie Wondera či Flamingo (Solo) od Todda Rundgrena. Sample sú do jednotlivých piesní zapracované citlivo a nijako nevyčnievajú. Tie 4 roky práce sa na tomto odrazili rozhodne v dobrom a už len hudby sami o sebe vyvolávajú v poslucháčovi mnoho odlišných emócií.
Vďaka zopár trackom na Blonde si spomenieme i na jeho predchodcu Channel Orange. Skladbu Solo mnoho fanúšikov prirovnáva k Bad Religion či Thinking About You, zmena inštrumentálov na Nights je veľmi podobná tomu, čo Frank spravil s Pyramids a Pink + White odkazuje názvom na songy White a Pink Matter. Takéto pekné momenty nostalgie ultra určite nie sú na škodu. Ešte viac ich však prehlbuje znova sa objavujúci hosť v podobe Andrého 3000, ktorý dostal na doske rovno jednu, aj keď kratšiu, pieseň. Pomocou Solo (Reprise) nás, otvorene povedané, posadil na zadok. Výnimočnosť jeho hosťovačky je jasná, keďže nikto z ostatných hostí sa nemohol tešiť takému priestoru ako on. Frank bol pri práci s umelcami "zvonku" veľmi puntičkársky. O každého príspevku mal pravdepodobne vlastnú predstavu a tej sa držal. Aj hviezdam ako Kendrick Lamar (Skyline To), James Blake (White Ferrari) či Beyoncé (Pink + White) sa ušlo len zopár prídavných vokálov. Nadmieru dobre dopadol featuring Yung Leana a Austina Feinsteina na Self Control, kde sa postarali o atmosferický refrén, jemne spievajúc upraveným hlasom. Tím okolo Franka Oceana nasmeroval featy vytúženým smerom, čo sa ukázalo ako správny krok. Možno nás trochu mrzí, že povedzme K-Dot nezarapoval, no na druhej strane by tak hrozilo možné narušenie celkového konceptu, a to bolo asi pridrahé riziko.
O akom koncepte to ale hovoríme? Predsa o koncepte tém, koncepte ideí, koncepte Blonde. Treba priznať, že tento projekt naozaj nepôsobí roztrieštene. Drží pokope a popri hudobných podkladoch za to môže aj obsah. Frank sa vyjadril, že rozprávanie príbehov ho baví oveľa viac než produkovanie. Stavebnými piliermi albumu sú najmä témy bisexuality, áut, lásky, dospievania, mladosti, úspechu a spomienok všeobecne. Prostredníctvom väčšiny piesní nám Frank Ocean podáva svoje pamäti a v samom konci projektu, v piesni Futura Free, sa pýta, kam sme sa dopracovali. Na coveri dosky si zakrýva tvár, pretože si predstavuje seba v situácii, keď je malé dievča tlačené bezpečnostným pásom k sedadlu v aute. Vozidlá sú Frankovou vášňou - sú útekom a symbolizujú pohyb života, kde v spätných zrkadlách sú tvoje zážitky. Na Blonde majú rôzny zmysel. White Ferrari, jedna z najlepších záležitostí dosky, môže predstavovať nevinnú lásku alebo jazdu do neba a obrnený nákladiak v Ivy zase mladého Franka, ktorý si neuvedomoval následky svojich činov. Podobných príkladov nájdeme ešte niekoľko.
"Remember when I had that Lexus, no / Our friendship don't go back that far / Tyler slept on my sofa yeah / Niggas go back that far"
"1998 my family had that Acura, oh / The Legend / Kept at least six discs in the changer"
"Bugatti left some stretch / Marks on that freeway / Marks on that freeway"
Bisexualitu načrtáva už názov projektu. Volá sa Blonde, ale píše sa ako blond, čo by mohlo znamenať, že jedno vyjadruje mužskú stránku a druhé ženskú. Frank spieva ako o sympatiách k mužovi, tak o sympatiách k žene, keďže sa väčšinou nedá presne určiť, ktorému pohlaviu riadky venuje (White Ferrari, Self Control, Ivy). Na lásku sa pozerá z rôznych uhlov - retrospektíve na vzťahy z minulosti, kedy sa choval nesprávne (Ivy), s túžbou po novej láske, no so smútkom z odmietnutia (Self Control), s otázkou trvalosti (White Ferrari) či s pozície, keď je sám (Solo) a čelí ťažkým životným problémom. Takto sa najmä mladým poslucháčom snaží odovzdať poučenie. Po istom množstve spomienok totiž nasleduje krátka vsuvka (Be Yourself, Facebook Story a svojím spôsobom aj Godspeed), ktorými, zjednodušene podané, upozorňuje na riziká dneška vo forme drog či digitálneho sveta.
O speváckych výkonoch Franka Oceana asi nemusíme dlho hovoriť. Jeho hlas je krásny a nesklamal. V upravenej podobe na konci Self Control znie ako z úplne inej dimenzie a ani rapovanie na Nights mu nejde zle. Lonny sa i čo sa textov týka, preukázal ako šikovný autor a človek s množstvom poznatkov. Nechýbajú metafory s odkazmi napríklad na Othella, vzdávanie holdu Pimp C-mu, Trayvonovi Martinovi a Yamsovi alebo premyslené riadky, nad ktorými sa treba zamyslieť: "It's hell on Earth and the city's on fire / Inhale, inhale there's heaven / There's a bull and a matador dueling in the sky / Inhale, in hell there's heaven."
Je to naozaj doska Franka Oceana a nie doska hostí, o tom niet najmenších pochýb. Frank si ju urobil po svojom, o čom svedčí i zakončenie pomocou rozhovoru, ktorý robí jeho mladší brat (Futura Free). Ako si ale mohol postrehnúť, myšlienok prezentovaných na Blonde je enormné množstvo a občas sa prirýchlo miešajú jedna s druhou. Nie každému to sedí, čo je pochopiteľné. Zvuk albumu nie je jednoduchý a na to, aby mu človek porozumel a pochopil jeho kráse, potrebuje trochu citu a času. Ak by som mohol zo zvedavosti vyskúšať, ako by nejaká úprava znela, posunul by som kratšiu časť Pretty Sweet, najmä od 40. sekundy, na záver Futura Free za posledné dva riadky.
Fakt, že sa Frank rozhodol na 4 roky vypariť, musíme akceptovať. Fakt, že sa vrátil a uverejnil rovno dva albumy, nás musí tešiť. Blonde patrí istotne medzi popredné projekty tohto roku. Lonny sa s ním vyhral a dal mu svojskú podobu, ktorú si vysníval v hlave. Predložil nám spomienky, ktorými nám chcel niečo povedať a vo veľkej miere mu to vyšlo. Hudby ako zo sna sú nádherné, jeho spev rovnako. Pri počúvaní občas naozaj prestaneš vnímať okolie. "Nevyužitie plného potenciálu hostí" môže niekto vnímať ako mínus, my Franka v tomto ohľade chápeme. Kvantita myšlienok dá niekedy mozgu zabrať, ale vo finále to všetko spolu aj tak vyvoláva jedinečný emočný zážitok. Do budúcnosti len dúfame, že sa v spätných zrkadlách auta Franka Oceana nikdy neobjaví hudba, bola by to totiž obrovská škoda. 8,5/10
