Snáď všetko dobre dopadne.
Včera sa oficiálne skončili olympijské hry v Riu a aj keď mali mnoho nedostatkov, chýb či zlých rozhodnutí rozhodcov, stále tu však bolo veľmi veľa momentov, vďaka ktorým sme si tieto hry užili a budeme na ne spomínať v dobrom. Mali sme možnosť vidieť fotku dvoch gymnastiek, jednu zo Severnej a a druhú z Južnej Kórey, ďalej výkon za hranicou možností v podaní francúzskeho chodca či vzájomnú pomoc dvoch atlétok z rozličných krajín, ktoré si pri vzájomnom páde pomohli prísť do cieľa.
Najväčšieho gesta sme sa však dočkali pravdepodobne až v závere olympijských hier, keďže toto gesto možno dostane aktéra do života nebezpečnej situácie. Pri pohľade na etiópskeho bežca Feyisa Lilesa, ktorý práve pribiehal do cieľa a zdvíhal ruky (získal striebornú medailu), by ste si pravdepodobne ani neuvedomili, že táto gestika v sebe skrýva oveľa hlbší význam. Feyisa však svojím činom odkazoval na situáciu v jeho krajine, kde etiópska vláda od novembra 2015 zavraždila okolo 400 ľudí a zranila tisícky ďalších. A dôvod? Lebo si dovolili sa zúčastniť protestov. Ľudia z regiónu Oromia protestujú jednak proti marginalizácii (odsúvanie na okraj spoločnosti) svojho etnika a taktiež proti rozpínavosti hlavného mesta krajiny, Addis Ababa, keďže táto expanzia zasahuje do okolitých dedín a osád, v ktorých nájdeme etnikum Oromo, teda najrozšírejnejšiu etnickú skupinu v krajine. Vládne jednotky tak pri proteste strieľali do davu, mučili protestujúcich a mnoho ich bolo zatknutých. A najhoršie na tom je, že veľkú časť tvorili deti pod 18 rokov.
"Ak sa vrátim do Etiópie, možno ma zavraždia. A ak nie, tak ma možno strčia do väzenia. Možno sa radšej odsťahujem do inej krajiny."
