Dlho očakávaná 15. štúdiovka od Megadeth je na svete a my vám prinášame jej recenziu.
Medzi najočakávanejšie metalové albumy roka 2016 bezpochyby patrí určite album od americkej thrash metalovej legendy Megadeth. Po nahrávke z roku 2013 - Super Collider si mnohí hovorili, má ešte táto skupina čo ponúknuť? Nemal by to Dave s bandou zabaliť a odísť do dôchodku? Odpoveď prichádza v podobe nahrávky Dystopia.
Od vzniku Megadeth s Mustainom spolupracovalo niekoľko hudobníkov, nie každý s ním vedel vyjsť v ústrety, a tak sa zostava v priebehu rokov menila. Po odchode gitaristu Chrisa Brodericka a bubeníka Shawna Drovera sme sa všetci pýtali, kto zaujme ich miesto. Každý túžobne očakával reunion z 90. rokov, no nestalo sa tak. Na post gitaristu si Dave vybral talentovaného Kika Loureira z brazílskej Angry a za bicie sa posadila bubenícka špička Chris Adler z Lamb of God.
Pred vypočutím celej nahrávky by som si nikdy nepovedal, že Megadeth príde s niečím, čo sa bude rovnať klenotom z ich zlatej éry – ako Rust in Peace alebo Countdown To Extinction. Po posledných prešľapoch konečne prišli s niečím, čo poteší každého fanúšika. Celý album znie neskutočne nadupane, energicky a je plný sviežich nápadov, ale aj osvedčených postupov. Úvodná skladba The Threath Is Real nás ihneď uvedie do pochmúrnej post-apokalyptickej budúcnosti. Song začína záhadným orientálnym spevom, ktorý netrvá dlho a rozbije ho Mustainova gitara a jeho typický spev. Potom nasleduje Dystopia, ktorá patrí k tomu najlepšiemu čo na albume nájdeme. Výborná unikátna melódia a spolupráca obidvoch gitaristov. Dave s Kikom sa pretekajú v sólovaní presne tak hravo, ako za čias, keď bol v kapele Marty Friedman. Nasledujúca Fatal Illusion žmurká na obdobie Killing Is My Bussiness, začína mierne chaoticky, no potom jej dodá tvar basová linka od Ellefsona a zbesilá jazda začne. Skladba je viac progresívna ako ostatné kúsky, ktoré sa na albume nachádzajú. Na svoje si tu prišiel Adler, ktorý sa mohol viac odtrhnúť z reťaze a predviedol precíznu technickú hru. Jeho bubnovanie drží všetko krásne pokope a ženie nahrávku vpred. Nie nadarmo sa vraví, že kapela je taká dobra, ako je dobrý ich bubeník.
Po Fatall Illusion prichádza viac tradičná, menej komplikovaná Death From Within, ktorá sa radí k tým slabším pesničkám na albume. Bullet To The Brain začína akustickým introm, ktoré netrvá dlho a skladba začína naberať na obrátkach. Refrén funguje dokonale chytľavo, presne tak ako sóla. V Post-American World Mustaine vidí našu budúcnosť veľmi bledo. Názov a téma skladby presne vystihuje jej inštrumentálnu stránku. Ide o temnú, hutnú atmosférickú vec. 6-minútový klenot Poisonous Shadows je plný kreatívnej rôznorodosti – orientálny nádych, dych berúce sóla a krásne zakončenie na klavíri. V štúdiu si asi Dave a Kiko povedali: zahrajme sa, kto dá lepšie sólo. A tak tu máme inštrumentálnu Conquer or Die. Nemôžem povedať, že by išlo vyložene o zlú vec, ale na albume nájdeme ďaleko viac zaujímavých a lepších sól. Lying In State nás nenechá vydýchnuť a celá skladba sa nesie v rýchlom agresívnom tempe. No opäť ide o slabšiu skladbu, je to len gitarová hoblovačka, ktorá neprináša nič nové. Záverečná The Emperor sa odlišuje od zbytku tým, že je viac priamočiarejšia, má hard rockový nádych a najchytľavejší refrén na celom albume. Dystopia je nesmierne silný album nie len po hudobnej stránke, ale aj textovej. Politika, hnev, post-apokalyptická budúcnosť – klasické Mustainovské témy, ktoré tu môžeme nájsť. Medzi moje lyricky najobľúbenejšie skladby patrí už spomínaná Poisonous Shadows, ktorá rozoberá to, ako ľudia predstierajú, že sa niečo v minulosti nestalo a snažia sa zakryť pravdu pred sebou.
V každej skladbe nájdeme odkazy k rôznym obdobiam z kariéry Megadeth. Ak by som mal prirovnať k čomu sa novinka najviac približuje, tak by to bol album Rust In Peace. Dave na maximum využil schopnosti svojho nového gitaristu. Kiko Loureiro sa predviedol ako skvostný inštrumentalista. Jeho sóla, ktoré brázdia celú novinku, sa dokonale dostávajú do súhry s každým nástrojom v kapele. Priestor dostal aj David Ellefson, ktorý prispel k dielu svojimi úžasne rozpracovanými basgitarovými linkami. Trochu ma možno zamrzel výkon Adlera, ktorý by dokázal z bicích vytrieskať aj viac. Ale stále môžeme vravieť o nadpriemere, čo sa u bývalého bubeníka povedať nedalo. Všetci dobre vieme, že Megadeth celý stojí a padá na Mustainovi, ktorý jasne vytýčil mantinely celej nahrávke. Myslím si, že keby prišiel s nekvalitným materiálom, albumu by nepomohla ani svieža posila v podobe nových spoluhráčov.
Novinka má všetko čo má Megadeth mať – rýchle a melodické gitarové vyhrávky, strhujúce tempo, chytľavosť a Vica Rattleheada na obale. Megadeth dokázali, že ešte stále majú čo ponúknuť a nehodlajú odísť do dôchodku tak rýchlo. U mňa sa návrat ku koreňom vydaril, čo hovoríte na album vy? Hodnotím na 9/10.
