Anneliese Michel bola skutočné dievča, ktoré sa stalo predlohou pre Emily Rose.
Posadnutosť diablom alebo démonmi je fenomén, ktorý ľudstvo sprevádza celé stáročia. Duchovné inštitúcie sa s ním snažia bojovať po svojom, no exorcizmus je mnohými stále považovaný za šarlatánstvo, ktoré s liečbou pacienta nemá nič spoločné. Ako to bolo v prípade azda najznámejšieho príbehu vyháňania diabla? Príbeh mladej nemeckej dievčiny sa už viackrát dostal aj na strieborné plátno.
Anneliese Michel sa narodila v bavorskej dedine Leiblfing v roku 1952. Celá jej rodina bola silno veriaca a katolicizmus sprevádzal aj mladú Anneliese už od detstva. V početnej rodine, kde bola najstarším dieťaťom, mali dokonca tradíciu, že členovia rodiny pôsobili aj v duchovnej oblasti. Niektoré tety a sesternice mladej Anneliese pôsobili vo viacerých reholiach. Mladá Anneliese tak mala k viere v Boha skutočne blízko a viera najstaršej dcéry manželov Michelových čoraz viac silnela. Pobožnosti a návštevy kostola boli na dennom poriadku a vynechanie omše aj počas všedného dňa muselo mať vážny dôvod. Anneliese bola veľmi šikovná žiačka miestneho gymnázia a jej učitelia ju spomínali ako pokorné a inteligentné dievča. Už počas štúdia na gymnáziu sa chcela stať učiteľkou, a tak všetko jej snaženie smerovalo k vytúženému povolaniu. Pokračovanie v štúdiu na pedagogickej fakulte sa pre túto Nemku stalo kľúčové.
Anneliese s rodinou
Už počas štúdia na gymnáziu sa však začali objavovať prvé problémy. Najprv sa u Anneliese prejavili výkyvy nálad, agresivita alebo depresie. Trvalo pomerne dlho, kým sa tým začali zaoberať rodičia a učitelia, pretože dievča nikdy nepatrilo k vodcovským osobám v kolektíve. Bola skôr utiahnutým dievčaťom, ktoré si nikto príliš nevšímal. Nikdy však nebolo preukázané, že by bola objektom šikany alebo iného ponižovania zo strany spolužiakov či kohokoľvek iného, čo by mohlo mať dopad aj na jej psychické problémy. Vážnejší záujem o jej zdravotný stav sa prejavil až po tom, čo prekonala svoj prvý epileptický záchvat. Pred týmto záchvatom sa sťažovala na časté bolesti hlavy, mala nechuť k jedlu, trpela nespavosťou, ale tiež omnoho viac desivými symptómami. Počula čudné zvuky a hlasy, ktoré nik iný nepočul, sťažovala sa, že vidí neznáme tváre v snoch, ale aj mimo spánku. Trápili ju halucinácie a veľmi často sa sťažovala na odporné pachy, ktoré nikto iný necítil. Anneliese hovorievala, že ju obklopujú temné sily, ktoré ju zvierajú tak, že sa niekedy nemôže ani nadýchnuť.
Neurologické, psychologické a psychiatrické vyšetrenia však podstúpila až po prekonaní epileptického záchvatu. Spolu s ním sa jej pridružilo viacero ďalších zdravotných problémov, a tak bola podrobená ďalším vyšetreniam a liečbe. Dlhotrvajúca liečba však nepriniesla žiadne výsledky. Lekári si nedokázali vysvetliť zmeny jej zdravotného stavu, no keďže sa už epilepsia neopakovala, nechali ju na základných liekoch v domácej liečbe. Anneliese kvôli liečbe zmaturovala až neskôr, no napokon sa jej podarilo úspešne prejsť aj výberovým konaním na pedagogickej fakulte. V prvom ročníku na univerzite sa však epileptický záchvat zopakoval. Napriek tomu, že silné antiepileptika užívala poctivo (a neprestala do svojej smrti), tak bol záchvat ešte silnejší ako po prvýkrát. Jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil, pretože nastupujúcu liečbu komplikoval zápal pohrudnice a pľúc. Anneliese musela preto odložiť školské povinnosti, pričom ešte netušila, že na univerzitu sa viac nevráti.
Už pri prvom záchvate sa podrobila rozsiahlym neurologickým vyšetreniam a ani EEG hlavy nepreukázalo žiadne ťažkosti. Po druhom záchvate sa všetky vyšetrenia zopakovali a opäť boli ich výsledky negatívne. Anneliese bola preto diagnostikovaná epileptická porucha grand mal, tzv. veľký epileptický záchvat. Počas tohto záchvatu človek upadne až do bezvedomia, záchvat je sprevádzaný silnými kŕčmi a záchvevmi nervového systému, v ktorých sa končatiny rôzne chvejú, trhajú alebo dochádza aj k neprirodzeným vykĺbeninám. Pacient neovláda ani svoje vedomie a ani svoje svalstvo, preto sa často stáva, že si odhryzne jazyk alebo inak vážne ublíži. Sprievodnými javmi záchvatu grand mal je tiež neovládanie močenia alebo stolice. Následne sa mozgová činnosť ustáli a pacient spadne do hlbokého spánku alebo bezvedomia. Po určitom čase sa z bezvedomia preberie, no je dezorientovaný a vôbec si na záchvat nespomína. Presne tieto príznaky mali Anneliesine záchvaty, a preto lekári zvolili túto diagnózu. Záhadné bolo iba to, že mimo záchvatov nevykazovala žiadne príznaky (fyziologické i psychické) epileptika. Ako bolo už spomenuté, jej vyšetrenia nepreukázali žiadne známky choroby a Anneliese bola preto “technicky” úplne v poriadku. Lekári si nevedeli poradiť s jej stavom, a preto ju podrobovali ďalším a ďalším vyšetreniam. Toto putovanie od lekára k lekárovi malo na jej psychickú pohodu fatálne následky. Začala upadať do čoraz väčších depresií a zhoršovanie nálad sa prejavilo v prístupe k odborníkom aj k blízkym.
Počas jedného liečebného pobytu v Mittelbergu sa jej stav výrazne zhoršil. Tam mala dokonca jednu zo svojich prvých vízií, ktoré sa potom opakovali až do predčasnej smrti. Počas tejto vízie údajne videla hlavu démona, ktorá sa na ňu škerila. Tvár diabla alebo démona sa jej potom vracala čoraz častejšie aj mimo tranzu prípadne záchvatu, do ktorého upadala. Lekári sa najprv domnievali, že tieto vízie boli spôsobované halucináciami, no po ďalších lekárskych vyšetreniach, ktoré opäť nepreukázali žiadne patologické poruchy osobnosti, sa zhodovali, že väčšina jej vízií súvisela s prehnanou imagináciou. Psychológia považuje imagináciu v procese rozvoja osobnosti skôr za prospešnú, no v extrémnom ponímaní môže viesť k absolútnemu odkloneniu sa od reality, pričom vytvorené alebo vyvolané prejavy vlastného vedomia pacient považuje za skutočné natoľko, že nimi nahrádza svoju realitu. Tento problém sa pravdepodobne prejavil aj pri Anneliese a mal fatálne dôsledky na jej duševné zdravie. Depresie sa zhoršovali a apatia sa čoraz viac prehlbovala. Zmena nastala až v roku 1972, keď Anneliese prekonala ďalší silný záchvat. Opäť podstúpila všetky vyšetrenia, ktoré znovu nepreukázali žiadne poruchy. V tomto momente sa Anneliese rozhodla zmeniť spôsob riešenia svojho problému. Odmietala lekárske vyšetrenia a skončila s liečebnými postupmi. Zostala iba pri nevyhnutných antiepileptikách, no všetko ostatné odmietla.
Cestu k uzdraveniu začala hľadať vo viere. Depresie a agresivita neskončili a ani sa nedostavilo žiadne ďalšie zlepšenie. Anneliese sa sťažovala, že má naďalej pocit, akoby ju niekto stále sledoval. Temné sily, ktoré spomínala ju v spánku čoraz viac gniavili a mala pocit, že ju tlačia tak, že sa zadusí. Neustále cítila odporný, hnilobný zápach, ktorý nikto v jej okolí necítil. Videla veci a prízraky, ktoré nikto iný nezbadal a pod. Anneliese sa začala venovať modlitbám a bola čoraz viac presvedčená, že pomoc je možná iba cez duchovný život. Jej rodina ju v tomto momente podporila a spoločne boli presvedčení, že je to skutočne jediná možná cesta. Počas náboženskej púte do Talianska sa Anneliese odmietala pozrieť na Kristov obraz, vyhýbala sa všetkým posväteným miestam, nedokázala vydržať v spoločnosti ľudí, ktorí sa modlili a napokon nezniesla kontakt so svätenou vodou. V tom čase nadobudla presvedčenie, že za všetkými jej problémami stojí posadnutosť. Začal sa o jej prípad zaujímať kňaz Ernst Alt, ktorý sa s ňou začal pravidelne modliť. Podľa jeho spomienok reagovala na modlitby rozdielne, niekedy bola pokojná, no extrémna zmena nálady sa mohla dostaviť v zlomku sekundy. Takisto sa o jej prípad začal zaujímať aj Adolf Rodewyk, odborník na posadnutosť a exorcizmus. Podľa jeho mienky bola skutočne posadnutá.
Ernst Alt
Rodewyk a Alt sa snažili získať povolenie pre vykonanie exorcizmu. Anneliesin stav sa čoraz viac zhoršoval, odmietala potravu i tekutiny, prehlbovali sa jej depresie a stupňovala sa agresivita. K doteraz opisovaným prejavom poruchy sa pridružilo, že hlasy jej hovorili, že je skazená, prekliata a skončí v pekle. Rodičia začali žiadať všetky cirkevné inštitúcie, aby povolili vymetanie démona a ich požiadavky sa dostali až do Vatikánu. Napokon sa po viac ako dvoch rokoch podarilo získať povolenie. Wurzburský biskup Joseph Stangl povolil v roku 1975 vykonanie exorcizmu podľa rímskeho rituálu. Vymetaním boli poverení Ernst Alt a salvatorián Arnold Renz. V tom čase sa však zdravotný stav výrazne zhoršil. Anneliese odmietala potravu a tekutiny, no počas záchvatov alebo pri vykonávaní rituálu sa exorcisti stretli aj s takými prejavmi, že posadnutá odmietla pohár vody, no po chvíli sa vymočila a následne vypila vlastný moč zo zeme.
Biskup, ktorý povolil exorcizmus
Tesne pred začatím rituálu dokonca čiastočne ochrnula a množstvo kŕčových záchvatov jej uberali sily. Čoraz viac sa u nej prejavovali nekontrolované záchvaty zúrivosti, keď napadla osoby okolo seba (bez rozdielu) a rozbíjala predmety, ktoré jej prišli pod ruku. Záchvaty nadobudli aj prejavy hyperaktivity, keď sa začala vrhať do vzduchu alebo sa hádzala o zem. Svojvoľne si ubližovala a bez akéhokoľvek prahu bolesti si spôsobovala rôzne nepríjemné zranenia. Okrem nepríjemných pachov, si začala sťažovať aj na výrazné teplo, ktoré sa stupňovalo, ak bola v blízkosti náboženských predmetov alebo kňazov. Návaly horkosti boli natoľko silné, že Anneliese zo seba strhávala oblečenie alebo vrážala hlavu do záchodovej misy. Reakcie na rituál exorcizmu mali rôznu intenzitu a silu. Niekoľkokrát prehovorila neznámymi hlasmi a cudzími jazykmi, ktoré nemala možnosť poznať. Exorcisti v nej rozpoznali šesť rozličných démonov, ktorí k nim prehovorili. Pomenovali ich ako Kain, Judáš, Nero, Lucifer, Hitler a neznámy démon.
V rokoch 1975 - 1976 bolo vykonaných viac ako 60 seáns. Jedno vymetanie trvalo niekedy aj štyri hodiny a počas týždňa boli vedené minimálne dva rituály. Anneliese ukončila na vlastnú žiadosť všetky ostatné liečby, lekári ju nedokázali presvedčiť ani k tomu, aby mohla byť medicínsky pozorovaná. Jej rodičia ju podporili, a tak sa odovzdala iba do rúk exorcistov. Počas seáns im však nadávala, hádzala sa o zem alebo ich priamo napádala. Nadávala na Boha, Krista a na všetkých svätých. Jej fyzický stav bol čoraz horší, no exorcisti sa nevzdávali. Počas rituálu si páter Renz poznamenal, že “najsilnejšie Anneliese reaguje na svätenú vodu, vyje a zmieta sa, snaží sa hrýzť okolo seba a kopať”. Zlepšenie jej stavu prišlo až v októbri 1975. Vtedy sa vízie zmenili na pozitívne až napokon prestali úplne.
Napriek tomu sa čoraz častejšie vyjadrovala, že jej niet pomoci. Hovorievala, že musí zomrieť, aby vykúpila hriechy všetkých mladých. Naďalej odmietala lekára, potravu i akékoľvek pokusy o liečbu. Začala dokonca odmietať aj vymetanie (v momentoch, keď bola pri zmysloch) a akákoľvek snaha o pomoc, bola neúspešná. Počas návštevy kňaza 30. júna 1976 zašepkala, že prosí o rozhrešenie, ktoré jej páter Renz udelil. V skorých ranných hodinách 1. júla 1976 vydýchla naposledy.
V čase smrti mala 31 kg a jej telo bolo rituálom úplne zničené. Mala množstvo podliatin, odrenín, vybité zuby a iné očividné poškodenia zúboženej fyzickej schránky. Exorcisti a rodičia boli obvinení zo zabitia z nedbanlivosti. Oficiálne sa uvádzalo, že zomrela na nedostatok výživy a dehydratáciu. Prokurátor uviedol, že mala byť umelo vyživovaná, mala dostať liečbu elektrošokmi a tiež jej mali byť zvýšené dávky upokojujúcich liekov. Advokáti sprístupnili počas procesu nahrávky démonických hlasov a ďalší dôkazový materiál.
Rodičov obhajoval Erich Schmidt-Leichner, ktorý bol známy ako obhajca niektorých nacistických zločincov počas Norimberského procesu. Súd napokon po dvoch rokoch rozhodol a obom kňazom i rodičom uvalil podmienečný trest odňatia slobody na tri roky. Cirkevná komisia neskôr uviedla, že šlo o omyl a dievča nebolo posadnuté. Napriek tomu sa okolo nej vytvorila aura svätice a jej hrob sa stal pútnickým miestom. Jedna mníška dokonca prišla s informáciou, že mala víziu, v ktorej jej bolo zvestované, že telo Anneliese leží v hrobe neporušené. Rodičom sa napokon podarilo získať povolenie k exhumácii, oficiálne preto, že jej pohreb bol realizovaný v rýchlosti a rodičia ju chcú pochovať do nového hrobu a v kvalitnejšej rakve. Exhumácia ostatkov prebehla 25. februára 1978 (čiže viac ako jeden a pol roka od jej smrti), no telo javilo normálne známky rozkladu. Napriek tomu sa jej príbeh stal populárnym a dodnes existuje veľa ľudí, ktorí žiadajú jej blahorečenie. Anneliesin príbeh sa stal predlohou aj pre viaceré filmové spracovania. Najznámejší je americký film The Exorcism Of Emily Rose alebo nemecké spracovanie Requiem.
